Zahradní Ateliér / Garden Atelier

______________________________________________

V Kroměříži múzy kráčajú v sprievode / ATELIÉR 19-2011 /

Neúplne poznámky účastníka a hlavne pozorovateľa Medzinárodného festivalu súčasného umenia  s duchovným zameraním – XXII. Festival Forfest - Czech Republic 2011

Marián Paukov  ( historik umenia)

            O Kroměříži ako celom meste možno povedať, že ide o  jedno veľké umelecké dielo, kde do historickej  mestskosti preniká prírodné rovinné  a čiastočne aj dedinské pozadie, ktoré so svojim zvukovým okolím bolo azda tým najlepším možným pozadím pre všetky aktivity Medzinárodného festivalu súčasného umenia  s duchovným zameraním – XXII. Festival Forfest - Czech Republic 2011. S uvedením miest a časového rozmedzia: Kroměříž –Olomouc – Bratislava, 12. 6. 2011 - 5.10. 2011. Podávam informáciu z necelých štyroch dní osobnej účasti, pričom vernisáž výstavy Bohuslava Reyneka som nestihol, ale videl som prípravu jej inštalácie. Aj z tejto nehotovosti a podľa informácií priamych účastníkov – išlo zrejme o vyvrcholenie vytvárno-literátskych  podujatí.

Ak cez leto symbolom spojenia mora a kultúry sú azda najviac Benátky, tak sa  nájdu nadšenci zo sveta, ktorí prichádzajú do Kroměříža, aby tu vzdali aktívnou účasťou  hold  „moru ducha“ –géniu loci  s neopakovateľnou umelecko-kultúrnou   atmosférou a prostrediu  naplneného kvintesencii duchovnosti. Aj keď ide o iný typ podujatia a o udalosť v  omnoho menšom rozsahu ako napríklad benátske bienále umenia, tým, že ide o hudobno-výtvarné podujatie, akoby sa novodobý benátsky fenomén zjavoval v rovnakej podobe pre  neopakovateľnú  prítomnosť prepojenosti hudby, výtvarníctva  a duchovnosti.  Bol to hlavne festival umenia, prednášok a performancií a hlavne myslenia cez oblažujúce „pozemské lagúny“ ľudskej komunikácie s umením a v umení.

 Plafón Sněmovnej sály Arcibiskupského zámku, kde sa odohrávala väčšina koncertov podujatia,  nebol pokrytý nástennými maľbami - freskami, ale veľkorozmernými olejmi, akoby aj touto technikou evokoval a pozýval hlavne k olejom druhého poschodia slávnej kroměřížskej obrazárne.  Svet hudby a výtvarného umenia sú múzy, ktoré  nielen „kráčajú v sprievode“, ale sa „dokončujú“ aj v tých najnepravdepodobnejších súvislostiach. Takou udalosťou bolo napríklad „dokončenie“ sklenených plastík slovenského výtvarníka Mareka Trizuljaka, Slováka žijúceho na Morave, skladateľom Michalom Ratajom – ako „podkladom“ pre „zvukové plastiky“,  predvedené ešte umocňujúco v chladnom prostredí saly terreny křomeřížskeho Zámku. Čo sa sa s umením deje (aj po jeho dokončení) je formou toho, čo umenia – hlavne v jeho spirituálnom zmysle - je. Aj takýmito formami, tak ako to bolo niekedy v Benátkach, by nás  chcelo umenie synesteticky – zainteresujúc aj hmatové a čuchové zmysly – obohacovať.

            Slávny  Tizianov obraz „Apollo trestá Marsyása“ vznikal nielen v prostredí hudobníkov, ale  hlavne v širšom  prostredí nehudobných životných dramatických osudov prúdiacich hlavne v cinquecente cez lagúnu a cez celé dnešné Taliansko a nepriamo aj celý západno-orientálny svet. David Mathews aj tento rok aj po mnohé iné roky prišiel kvôli tomuto dielu do Kromeříža. V roku 2003 anglický skladateľ na Forfeste uviedol rovnomennú skladbu ako poctu talianskemu majstrovi.

             Tak ako tento obraz možno čítať najmenej tromi spôsobmi,   tak najmenej troma spôsobmi bolo predkódované aj úsilie Václava Vaculoviča, maliara, hudobníka a „dramaturga umenia“ a jeho manželky hudobníčky Zdenky, explicitne smerujúce až k tomu, aby sa tento obraz dostal do možného budúceho erbu Kroměříža: 1. Výtvarné umenie podľa nich nie je oddelenou enklávou oddelenou od iných umení, hlavne od hudby a literatúry: 2. spirituálne umenie si zasluhuje omnoho väčšiu starostlivosť ako sa mu venuje pozornosť v prostredí všepohlcujúcej komercionalizácie, banalizácie a spektakularizácie. 3. preto  treba ako protiprúd  organizovať  nespektakularitu spirituality až po jej  priame dialogické predvedenie v duchu platónskych Sympózií v podobe teoretického sympózia. Lepšie povedané, každý deň prítomného salónu, reflektujúceho podoby súčasného duchovného umenia, čo sa aj udialo vystúpení fundovaných domácich a zahraničných odborníkov z oblasti filozofie, liturgie, teórie a kritiky súčasného hudobného a výtvarného umenia a spriaznených odborov.

Hledání aktuální role, aktuální situace umění v současné globální společnosti je hlavní myšlenkou letošního bienále kolokvia XXII. ročníku festivalu. Přeneseně lze hovořit o značné míře ohrožení tzv.vysoké kultury jako celku v postindustriální Evropě. Organizace umění v národních a nadnárodních celcích se jeví jako jediné možné východisko jak překročit úzké meze regionálních a komerčních zájmů, které hrozí zcela pohltit původní poselství umění. Festival během posledních dvou dekád spolupracoval s celou řadou významných osobností domácí i zahraniční art-scény, jejichž dílo svým všelidským obsahem výrazně ovlivnilo soudobé světové umění. V letošním roce půjde zároveň o malou retrospektivu - vždyť historická sebereflexe, paměť doby patří k základním rysům evropské kultury…
            Zdenka a Václav Vaculovičovi 

            Ak skrytým motívom maľby, ktoré Václav Vaculovič predstavuje  v širšom domácom a svetovom prostredí   v spirituálne priateľskom svete, je  žiara, energia a oheň skrytý „za vizualitou“, tak šírku asociačného rámca, emanujúceho z jeho obrazov najlepšie azda vypovie oblúk – dúha a aura, klenúci sa  nad  ním - slovne aj tvorbou – vyvolávaným Tizianom a Goyom. Aj tento druhý velikán umenia sa pripomínal  na Forfeste tak  výtvarný ako aj ako hudobný predobraz (pre Václava Vaculoviča a Williama Feasleya).  Goyove posledné obrazy života boli poznačené sluchovou diskonformitou, avšak o to viac sa u neho prejavujúcou synestetickou kvalitou – možno aj to bolo skrytým motívom ich sprítomňovania maliarom aj hudobníkom.

              V roku 2007 som bol kurátorom výstavy Václava Vaculoviča v bratislavskom Prezidentskom paláci. V príhovore (http://marian.dopohody.sk/index.php?polozka=40) som pripomenul, že on aj ako hudobník považuje svoje figurálne motívy za  východisko a tiež za akési prelúdia k jeho maliarskym fúgam monumentálneho typu. (Ak sa dobre pamätám, Zdenka Vaculovičová premierovala vtedy husľovú skladbu Ilja Zeljenku.) Už  od sedemdesiatych rokov si predznačil a vyriekol svoje maliarske a umelecké  motívy, ktoré neskôr rozvíjal, obohacoval, ale aj radikálne transformoval v neskorších desaťročiach tvorivej dráhy. Išlo mu v duchu Pierra de Chardina o možné sprítomnenie „vyhne Svätej Trojice.“ Vaclav Vaculovič nie je len maliarom – je hudobníkom, poetom (o čom sa môžeme presvedčiť  z textov k vlastnej tvorbe). Je aj  umeleckým dramaturgom a citlivým fotografom – projektujúcim a “ tonalizujúcim“ akéhokoľvek snímky jednotnou optikou. V dobe  internetu bude možné urobiť si o tom obraz ( http://www.uloz.to/9670179/foto-prilohy-k-clanku-mariana-paukova-rar).

 Dnes po zážitkoch  z Vaculovičovho dramaturgického predvedenia na Forfeste a hlavne tým, že s manželkou nie sú len organizátormi, ale dušou celého podujatia (rozvinutého z  priateľsko-umeleckého stretnutia pred niekoľkými desaťročiami), som nadobudol presvedčenie, že v  súvislosti s tvorbou Vaculoviča, možno vyrieknuť myšlienku, že naozaj „renesancia neskončila“ (on sám by možno povedal, že to je malý priestor, lebo si zamiloval – aj s prezentáciou maliarskej tvorby - ďaleké priestory Kalifornie), hlavne jej benátska vetva, keď maliari tvorili a predvádzali svoje diela v prostredí naplnenom hudbou a v okolí literátov, pričom tu išlo o obojstrannú závislosť a starostlivosť „žánru života“ aj „žánru umenia“. Renesančné osobnosti žijú medzi nami, len o tom nevieme.

 Vystúpenia kolegov filozofov, teoretikov umenia na sympóziu, paralélne prebiehajúce počas festivalu, by si zaslúžili pre ich podnetnosť väčší priestor, napriek tomu ich z priestorového dôvodu  nespomínam, a len z hľadisko priblíženia sa k prezentovaným projektom – sa tu odvolávam na svoje myšlienky z tohto seminára. - Pri veľkom umení, nešlo hlavne o obrazy, (ale akosi „v druhom pláne“, čo by nechcelo vyznieť pejoratívne). Išlo predovšetkým  o „ekonómiu“ (etymologicky ikona evokuje aj toto, a nielen obraz)  ľudských vzťahov . Aj  Rubľovova ikona „Najsvätejšej Trojice“ chcela vzbudzovať práve tieto rovnocenné vzťahy tradičnej kresťanskej spirituality – aj medzi božskými osobami aj medzi hesychastickými -  psychosomaticky „prácou sa modliacimi“ mníchmi. Kazimír Malevič je v tejto spirituálnej orientácii – aj napriek slovne protichodným výrokom - kongeniálny Rubľovovi, že ho možno smelo nazvať „Rubľovom“ 20. Storočia“. -  Malevičova  spiritualita však   vyžaruje hlavne z „ nekonečna tvárí“ - ľudí  milujúcich metafyzický rozmer života  a umenia. Takýto „záblesk nekonečna“ azda pobadali všetci účastníci kroměřížskeho Forfestu na väčšine podujatí, hlavne v Záhradnom ateliéri Václava Vaculoviča, ale aj po vypočutí a prednese mnohých hudobných a teoreticko-reflektujúcich diel.

Štvrtková (23. júna) doobednajšia návšteva Záhradného ateliéru  (ako príprava pre bratislavskú expozíciu) Václava Vaculoviča bola – okrem iného - aj pripomenutím slávnej tradície, na ktorú sa neskôr zabudlo, že  s kúpou obrazu sa kupovalo aj jeho technologické  predvedenie – spoznanie „kuchyne“  umelca. Doslova som tu videl vyhňu, väčšinou figuratívno-abstraktných, veľkomerozmerných olejových plátien, ktorých „pravé miesto“ bolo určené nie do nejakej galérie, ale do „nekonečného“ arkádového priestoru miestnej Květnej záhrady (čo sa reálne a dokumentačne v minulosti odohralo). Chcelo by sa mi napísať, že ak sa o Cézannovi hovorilo, že „myslel jablkami“, tak o našom maliarovi by sme azda mohli povedať, že maliarsky dramaturgicky - „myslí celým Kroměřížom“. V ich Záhradnom ateliéri mi doznievali aj typické dedinské zvuky, ktoré v meste nepočuť. V sale terrene Zámku som počas jedného koncertu nevedel či ide o prirodzené zvuky zvonka alebo umelé o „umelé“ zvuky „znútra“. Vrátim sa do Záhradného ateliéru – tam mi doznievali melodicko rytmické štruktúry z gitarového sólo-koncertu Američana W. Feasleya (iný deň  virtuálne prezentoval pozoruhodné -  s jemným baladickým, expresívno-lyrickým ladením - obrazy svojho otca Roberta Feasleya), ktorý bol skomponovaný na goyovsko-vaculovičovské motívy.

Všestranná umelkyňa vysokoškolská pedagogička doc. Dana Puchnarová sa okrem teoretickéko vystúpenia na sprievodnom sympóziu predstavila samostatnou výstavou a videoprezentáciou (a rozsiahlou vernisážovou prednáškou) „Kozmos, farby, energia“ v historicko-múzealnej budove Orlovna, veľmi súznejúcou s duchom festivalu. Ak na jednej strane jej išlo akoby o vystúpenie hexagramov do priestoru, na druhej strane sa maliarka usilovala o určité „vybielenie“ alebo vrstevnaté stransparentnenie svojich obrazových a grafických – spirituálne orientovaných - motívov. Takto „animovala“, možno aj so skrytým humorom, svoje „včelie plásty“ – poukazujúc na všetko prenikajúce „siete“. Aj z Puchnarovej teoretického vystúpenia bola cítiť rovnaká intencia, volajúca - nezabudnúť na „umenie zdola“, nestačí byť len „zosieťovaný“, ale treba sa usilovať o poctivú „duchovnú prácu“ rukami a celou osobnosťou.

Kladiem si  otázku, či do sféry „dokončovania“  alebo „virtuálneho zarámovania“ prezentovaného diela talianskej teoretičky a multimediálnej umelkyne Tommasina Squadrito, patria aj „hlasy“ vernisážového publika  – vystavené kresby  a fotografie boli akoby  „projektom projektu“ k videoartu palermskej umelkyne. Takýto minimalistický, ale zmyslovo rozširujúci - „maximalistický“- charakter, mali Tommasine obrazy. Jemné lyrické ne-obrazy yyvolávali bielu malevičovskú metafyziku. Evokovali nielen   taliansku abstraktnú maľbu a grafiku „zlatých“ šesťdesiatych rokov, ale  boli tiež  náznakovým, dajme tomu derridovsky  bielym, „miznúcim písmom“. Iste výrečný je  Tommasin názov videartu: „Maria Zambrano Station“ (M.Z. – významná španielska spisovateľka a filozofka 2O.stor., narodená v Malage). Možno tu pripomenúť výrok tejto umelkyne, milujúcej kočovný životný štýl a všetko exotické – napríklad gnosticizmus a sufizmus, ale najmä španielskeho mystika 16. stor.-  Juan de la Crusa: „Čím je myslenie jasnejšie, tak tým sa viac vyznačuje svojou kategoriálnosťou, harmonickosťou a múzickosťou.“ Azda lepšie motto teoretickej časti kroměřížskeho festivalu si ani neviem predstaviť – k čomu nás vyzvala umelkyňa (aj veľmi plodná  bloggistka) z Palerma, známa svojou ozvláštňujúcou multimediálnou aktivitou aj z iných miest Moravy. Aj talianska umelkyňa nás presviedčala, že najvlastnejším a najvnútornejším motívom výtvarníka  - jeho metahabitualitou - je reflektovanie jeho vlastného štýlu, o čo sa výdatne zaslúžili  benátski  (hudobní ) koloristi, „napodobňovaním samích seba“. Dnes by sme povedali: sebaparodovaním, avšak nie je toto zároveň najpriamejšia cesta k spiritualite? Čím viac tak umelec robí,  čím je laboratórnejší, tak tým viac je otvorený aj pre iných, tým viac je sociobilný, a teda aj v pravom slova zmysle spirituálny, v dobe, keď „z duchovna“ sa stala „duchárina“.

Nemám tu podávať prehľad o hlavných hudobných programoch, predsa z hľadisko možného synestetického – nielen tautologického prepisovania – presahovania, nemôžem si nespomenúť na repremierovanú  časť skladby „24 akvarelov“ od prof. Petra Grahama z JAMU v Brne, v prevedení, viac v zahraničí  ako na Slovensku známej, virtuóznej klaviristky doc. Eleny Letňanovej. Nemohol som nemyslieť na revolúciu v akvarelovej technike v 19. stor. v Anglicku, vyprovokujúcej aj olejomaľbu, aby som sa stala rovnako transparetnou. Pri pohľade a počutí klavírnej  virtuozity  mi myseľ zablúdila na  pravú hornú časť  obrazu Tizianovho „Marsyása“, na ktorej sú stopy po prstovej maľbe. Sú tam  - tam aj tam - odtlačky jemnej prstovej orchestrácie, uvedenej husľovým (lepšie violovým) náznakom (znova náznak, a nie znak) ľavej (ľavej „dionýzskej“ a pravej „apollónskej“ ruky klaviristky) ruky satyra. Grahamova skladba evokovala túto sotva zachytiteľnu jemnost a subtílnosť farebnej akordickej štruktúry. U Tiziana išlo o protiklad a kontrapunkt ( konvenčne povedané formy a obsahu) k znázornenému brutálnemu deju. U Grahama mohlo ísť o nápor „brutálnej“ jemnosti  a odstupňovanej dramatickosti. Aj doc. Dane Puchnarovej som pred odchodom tlmočil, že jej obrazovú a objektovú inštaláciu chápem – okrem iného - ako priestorovú hexagramovú partitúru – ak nie pre šiestich hráčov, ale nejako, možno skôr humorne, asociujúcej „napodobnenie“  hexagramového motívu.

Na záver: ak literárny  spoločník a priateľ Tiziana Aretino maliarovi napísal „Vo Vašom štýle žije skryto myšlienka novej prírody“, tak o výtvarnej časti – alebo lepšie - v nemenšej  miere, výtvarnosť vyvolávajúcej hudobnej časti (pričom som nespomenul iné  pozoruhodné a  netautologické „prepisy“  z výtvarnosti do hudobnosti) Forfestu  možno napísať, že v ňom nežije len myšlienka, možno niekedy ľuďmi ovládanej, schopnosti - vidieť zvuky o počuť farbu, ale  navyše aj s barokovým umením  - „nedokončeným projektom“ -  dosahovaná schopnosť a kvalita - nahmatať svetlo, „duchovné svetlo“. Svetlo duchovne zameraného umenia – tak  ako stoji v záhlaví  kroměřížskeho festivalu.

Jedno ponaučenie „čisto“ maliarske: Paul Klee radil maľovať ľavou rukou. Nejde len o antropológiu maliarstva, ale o potrebnú „ intonačnú ľavorukosť“ celej kultúry, ako doplnok k nadužívanému pravo-technologickému smerovaniu ľudstva. Nebude to zrejme prezradenie dramaturgického plánu Václava  a Zdenky Vaculovičových , že sa usilujú vyzvať známe osobnosti domácej a zahraničnej hudby, aby napísali podobne inšpirované diela, ako to urobil v roku 2003 anglický skladateľ. Nenabáda a nepoukazuje k tomu aj ľavá ruka Tizianovho kroměřížskeho satyra?