Východné Slovensko ako súčasť Uhorského kráľovstva vraj bolo po stáročia akousi kultúrnou a umeleckou perifériou periférie. Samozrejme, môžeme namietať, že aj tu vznikli mnohé vynikajúce diela, ktoré boli alebo sú prezentované v expozíciách viacerých svetových galérií. Patria sem predovšetkým gotické tabuľové maľby, sochy Majstra Pavla z Levoče, ikony z chrámov (cerkví) byzantsko-slovanského obradu, ktoré obdivovali na výstavách v Montreale, Ósake i Paríži. Takže predsa len, v konečnom dôsledku, to napriek dlhodobej konzervatívnosti až taká periféria ducha nebola?

Naplno sa dobové aktuálne trendy v umení prejavili po vzniku Československej republiky. Veď v prvej tretine 20. storočia boli vytvorené obrazy Antona Jaszuscha, Júliusa Jakobyho, neskôr Dezidera Millyho a iných autorov, ktoré by mohli byť súčasťou významných expozícií moderného umenia. Veľký podiel na tvorivom vzopätí umelcov východného Slovenska mala v 20. rokoch internacionálna skupina autorov, ktorá je známa pod názvom Košická moderna (napr. František Foltýn, Sándor Bortnyik, Eugen Krón).

Aj v období po roku 1945, napriek umelo, zhora nasadenému socialistickému realizmu, nájdeme výrazné osobnosti, ktoré napodiv pomerne úspešne realizovali vlastný tvorivý program. Uvedieme aspoň niektorých umelcov: sochári Ján Mathé, František Patočka, Juraj Bartusz, Dušan Pončák, maliar a grafik Alexander Eckerdt.

Generačne mladší autori, ktorí začali rozvíjať svoju tvorbu v 80. rokoch 20. storočia, kedy bola predsa len priaznivejšia doba pre umenie, spravidla už nemuseli riešiť otázku politického tlaku.

V súčasnosti na východnom Slovensku pôsobia desiatky umelcov, ktorí v období totality boli ešte v detskom veku alebo sa narodili až po roku 1989. Väčšina z nich sa snaží, a úspešne, rozvíjať vlastný tvorivý program. Oproti umelcom predchádzajúcich desaťročí treba pri nich zdôrazniť snahu aj teoreticky reflektovať svoju tvorivú cestu a prezentovať také pohľady a názory verejnosti.

Na príklade diel niektorých z nich poukážeme  na vybrané trendy v aktuálnom výtvarnom dianí na  východnom Slovensku. Nájdeme tu nielen svojsky využívané klasické média a postupy, ale aj experiment a konceptuálne riešenie problematiky.

Sochár Ján Zelinka  (1978, Vranov nad Topľou) svojou tvorbou presiahol pomyselné hranice regiónu už dávnejšie. Svedčí o tom aj aktuálna výstava jeho diel v jednej z kroměřížskych galérií[1].

Ján Zelinka sa pomerne skoro výrazne autorsky vyprofiloval. Prakticky od začiatku samostatnej tvorby sa snaží väčšinou v tradičných, aj nekonvenčných prírodných materiáloch zhmotňovať tému krehkosti života a stavu po smrti človeka, Boho-človeka i zvieraťa. Ako sa sám sochár kedysi vyjadril, „hľadá podstatu“. Je to hľadanie podstaty bytia, podstaty tvaru. Dostáva sa problematike doslova pod kožu, keď niektoré svoje sochy vytvára liatím sadry do kože nájdených uhynutých zvierat.

Inklinácia k prírode sa vinie celou tvorbou autora. Práve materiály, predovšetkým špeciálne upravená rašelina, ktorú prvýkrát použil v roku 2003, potvrdzujú jeho životné a tvorivé východisko: „Každý jednotlivec má svoju hodnotu. Na rašelinu sa mení všetko organické. To je práve ten stav, kde všetky organizmy sú si rovnocenné.“[2]

Koniec života a smrť sú v dielach Jána Zelinku spojené s tragickým momentom. Je to aj koniec ešte prakticky nezačatej, iba niekoľkohodinovej životnej púte troch ľudských jedincov, súrodencov a tiež okolím takmer nepovšimnuté nehybné telá zvierat v okolí ciest. Toto všetko a ešte niečo navyše sa objavuje v sochách a kresbách Jána Zelinku. Autor vytvára cykly diel, v ktorých sa snaží čo najplnšie vyjadriť svoj zámer. Sadrové odliatky tiel koňa, kravy a menších živočíchov z cyklu Hľadám podstatu (2006 – 2014) obnažujú realitu takmer až po kosti týchto organizmov.

Rovnocennosť ako princíp u tohto umelca, ako už bolo uvedené, sa vzťahuje nielen na svet zvierat, ale tiež na človeka. Reminiscencie na staroegyptskú kultúru, sarkofágy posvätných zvierat, či príslušníkov všetkých vrstiev spoločnosti našli odozvu v olovených „obaloch“. V dielach z cyklu Rekviem pre organizmy (od roku 2010) sú v takých súčasných sarkofágoch voľne kopírujúcich nepriedušne uväznené telá líšky, mačky, včiel a iných živočíchov.

Náznaky tvarov, zdanlivá neukončenosť, neopracovanosť použitého materiálu – to je tiež súčasť charakteristiky súčasnej Piety – súsošia Obrazoborectvo (oddelené súvislosti), 2010. Pred časom ho do svojich zbierok získala Slovenská národná galéria v Bratislave. V súčasnosti je umiestnené v jej novej stálej expozícii, kde sa v jej susedstve nachádzajú rozmerovo oveľa menšie ľudové drevené sochy s tým istým motívom. Vznikol tak veľmi zaujímavý prienik tradičných ľudových diel s dôrazom na mimetický prvok vyobrazenia a dnešného variantu expresívneho videnia stáročného motívu blízkeho vzťahu Matky a Syna.

Svoj vzťah k prírode, jej ochrane a zachovaniu života, klimatickej kríze a migrácii inými, akčnými, konceptuálne zameranými dielami sa vyjadruje Oto Hudec (1981, Košice), multimediálny umelec, performer. Vďaka dlhodobým tvorivým pobytom v zahraničí (Portugalsko, Južná Kórea, Španielsko, USA) O. Hudec získal, okrem iného, bezprostrednú skúsenosť s odlišným sociálnym a kultúrnym prostredím. Autor „dôsledne rozširuje antropologický model umenia a jeho inštalácie vedú k sebareflexívnym procesom vnútri našej kultúry prostredníctvom prisvojenia si a hlbokého porozumenia Iného a Druhých“.[3]

Najnovšie je to projekt Floating Arboretum prezentovaný na Benátskom bienále, ktorý je „venovaný ľuďom, ktorí sa postavili proti moci, aby chránili stromy a lesy pred ich zničením“[4]. Kládol si tu otázku kam sa podejú stromy (a život vôbec), keď sa Zem pre nich stane miestom, kde nedokážu prežiť. A ani človek nebude mať kam vyliezť, aby sa zachránil pred nebezpečenstvom. Dá sa predpokladať, že práve taký postoj umelca viedol čelných štátnych predstaviteľov Slovenska ku kritike a neprijatiu nimi nepochopenému projektu.

Tomuto snaženiu O. Hudeca predchádzali projekty, na ktorých sa významne podieľal: Make Art with Purpose (San Fracisco / Dallas, USA, 2009 – 2012), ktorý sa týkal dizajnu zameranom na človeka, ktorý sa zaoberá sociálnymi a environmentálnymi problémami na celom svete, Karavan (2014, spolu s Danielou Krajčovou), zameraný na prácu a výtvarnú činnosť so žiakmi z marginalizovanej rómskej komunity.

 

Ďalšiu podobu súčasnej umeleckej výpovede predstavuje tvorba Adama Macka (1989, Levoča). Podobne ako dvaja predchádzajúci autori z východného Slovenska aj A. Macko svojou tvorbou je tesne spojený s prírodou. Na rozdiel od nich viac priestoru u neho dostáva maľba, ktorej podstatná časť je sústredená na skúmanie telesnosti, vzťahu obrazu a jeho okolitého prostredia. Napriek tomu, že jeho obľúbenými umelcami sú neoexpresionisti a im blízki autori (F. Bacon, G. Baselitz), darmo by sme u A. Macka hľadali vizuálne podobné diela. Spoliehajúci sa vo veľkej miere na svoju intuíciu, nevyhýbajúci sa ani náhode, vytvára diela naplnené náznakmi, odkazmi na archetypy, v ktorých obdobne ako vo francúzskom maliarstve matérie s obľubou skúma samotný povrch plochy obrazu. Jeho slová o vnímaní seba a svojich súputníkov dali by sa pokladať za hlas generácie: „...nechceli sme byť jednoliatym hlasom, ale generáciou, ktorú baví babrať sa v tom, čo bývalo človekom, kecať o tom, tvoriť v tom, žiť to, a ak je to náhodou zaujímavé, posunúť to ďalej“.[5] Hoci aj na umelej koži.

 

Vladimír Ganaj (1990, Prešov), najmladší zo štvorice vybraných umelcov, svojou tvorbou je príkladom prepojenia realistických tradícií, mimetického postupu s digitálnym médiom. Bytostný maliar a kresliar vytvára krajiny, zátišia, figurálne kompozície naplnené intímnou expresivitou výrazného gestického rukopisu, ktorý niekedy prechádza do abstraktného kaligrafického znaku.

 

Uvedení štyria umelci pôsobiaci na východnom Slovensku sú zosobnením mnohovrstevnatosti súčasného výtvarného diania v niekdajšom v mnohých ohľadoch zaostalom kúte republiky, kde vraj „nič nie je“. Aj na týchto príkladoch sa môžeme presvedčiť, že je tu plnohodnotný kultúrny život, porovnateľný s inými časťami európskeho umenia.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

    

 

 

[1] Kroměříž, Galerie Pekelné sáně, 12.4.-30.6.2024.

[2] Petronela. Ján Zelinka a jeho tvorba na hranici života a smrti. In KUNSTARTUM. Blog o výtvarnom umení a architektúre. Vytvorené 17.5.2021 [online]. Dostupné na: https://kunstartum.com/tvorba-jan-zelinka

[3] Grúň, Daniel. Súostrovie neznamená izoláciu, ale spájanie sa. In: ARTBASE. Databáza súčasného slovenského vizuálneho umenia 2019 [online]. Cit. 30.4.2024. Dostupné na: https://artbase.kunsthallebratislava.sk/umelec/417

[4] Stanovisko tímu Floating Arboretum na Benátskom bienále 2024. In: Artalk. 18.4.2024 [online]. Cit. 30.4.2024. dostupné na: https://artalk.info/news/stanovisko-timu-floating-arboretum-na-benatskom-bienale-2024. Pozri tiež:  Kukurová, Lenka. Slovenská „hanba“ na Bienále v Benátkach? In:  Artalk. 23.4.2024 [online]. Cit. 30.4.2024. dostupné na: https://artalk.info/news/slovenska-hanba-na-bienale-v-benatkach

[5] Macko, Adam. 4 stupne od(vy)lúčenia. In: Časopis 3 / 4, 2020. [online]. Cit. 30.4.2024. Dostupné na: https://34.sk/4-stupne-odvylucenia