Niektoré výroky skladateľa: „Hudba nemôže zostávať na jednom mieste, musí sa vyvíjať“, povedal Friesovi. „ Hudba je vyššie stvorenie než všetka múdrosť sveta a filozofia...“

V mojom príspevku sa pokúsim načrtnúť stále neprebádanú tému „Beethoven na Slovensku, diela, priatelia a mecenáši“. Jeho omšové diela, symfonické, komorné a sólové, okrem tancov, menuetov, scherz, trií a podobne, nesú duchovný náboj v takej miere, že ovplyvnili celú symfonickú tvorbu nastupujúceho romantizmu od Schumanna, Brahmsa, Brucknera po Mahlera a niektorých súčasných skladateľov. Len jeden príklad: rytmus vo Veľkej fúge, v jednom z posledných sláčikových kvartet, opus 130, pripomína zložitú rytmiku v Schumannových Symfonických etudách pre klavír. Dokladom trvácej hodnoty a duchovnosti jeho hudby je ustanovenie „Ódy na radosť“ v závere Finále 9. symfónie za hymnu, znelku Európskej únie v 1985.

 V 60. a 70. rokoch boli v Bratislave vytvorené dva filmy, jeden muzikologičkou, druhý režisérom, nehudobníkom televízie, ktorí sa zamerali na životopisné príbehy skladateľa z územia Slovenska a opisy omší a šírenie hudby ešte za Beethovenovho života od 20 rokov 19. storočia v Bratislave, vtedy Pressburgu.  Nadväzujem na nich a dodávam nové faktá, ktoré priniesol výskum v Chorvátsku, v archíve mesta Varaždín, týkajúce sa Beethovenovho pobytu v Bratislave cez dva listy jeho viedenského priateľa Johanna Daniela Ribiniho, narodeného v Bratislave. Uvádzam dostupné informácie o dielach, ktoré Beethoven venoval svojim 10 priateľom narodeným na Slovensku, vtedy v Hornom Uhorsku, za vlády rakúskych cisárov Jozefa II a Leopolda. Uvádzam aj mená jeho mocných podporovateľov, narodených vo Viedni a tiež v Čechách, ktorí ho objednávkami diel a finančne zabezpečovali vo Viedni.  Venovaných diel je až 15, sú medzi nimi Klavírny koncert, Klavírne trio, klavírne sonáty, sláčikový kvartet, piesne pre hlas a klavír, variácie pre klavír, variácie pre klavír na štyri ruky, omša, kánon a kánonické témy.  Mladý Beethoven od svojho 26. roku po 31. bol na Slovensku na 6 miestach, v palácoch, zámkoch, kaštieľoch a iných rezidenciách, v ktorých pobýval v lete a na jeseň, komponoval, koncertoval a liečil sa od roku 1796 po 1802. Neskoršie dáta sa vzťahujú na Čechy a Moravu. Od roku 1820 máme záznamy v jeho konverzačných zošitoch už 50 ročného, nepočujúceho Beethovena o osobných vizitách slovenských hudobníkov u neho vo Viedni, aby si zaobstarali jeho publikované symfónie, niektoré klavírne sonáty a vokálne skladby, napr. Omšu C dur, op. 87 a Missu Solemnis D dur, op. 123, venovanú olomouckému arcibiskupovi Rudolfovi II, rakúskemu korunnému princovi, ktorej najstarší opis z 1827 máme z archívov Katedrály Sv. Martina, kde je aj pamätná tabuľa predvedení tejto omše od rokov 1833 a mená dirigentov od Kossova po skladateľa Albrechta.  Návštevy profesora hudby z Bratislavy, Heinricha Kleina, skladateľ mu venoval Omšu C-dur, ďalej regenschoriho Webera v Kostole U milosrdných bratov v Bratislave a riaditeľa Mestského divadla v Bratislave, ako aj bratislavského skladateľa F. Pfeifera, ktorého úprava pre hlas a gitaru Beethovenovej piesne „Adelaide“, vydali tlačou vo Viedni. V Košiciach dokonca dirigoval Beethovenov žiak .......

1/ Prvá cesta a koncertné vystúpenie v Uhorsku ho viedlo do Bratislavy, v r. 1796, ktorým si urobil meno ako klavirista a improvizátor. Prvý verejný koncert pre verejnosť, tzv. Akadémiu, hral v Pálffyho Záhradnej sále na Zámockej ulici (dnes č. 47) pod bratislavským Hradom, druhý koncert pre pozvaných hostí mal v Keglevichovskom paláci v Bratislave, na Panskej 27. S istotou môžeme tvrdiť, Dr. Ľuba Ballová a PhDr. Bugalová, SNM, že komponoval a pravdepodobne aj hral v kaštieli Brunsvikovcov v Dolnej Krupej, vtedy Niedrige Korompa a koncertoval pred cisárom Franzom II. v Empírovom divadle zámku grófky Márie Anny a Petra Erdodyovcov v Hlohovci, v Piešťanoch - kúpeľoch a Vile Bacchus nad Piešťanmi podľa Antona Klodnera na muzikologickej konferencii v Piešťanoch v 1966 a bol aj v Leštinách na Orave, na severe Slovenska, kde navštívil miestny evanjelický kostol a sídlo grófa nižšej šľachty Mikuláša von Zmeškala, celoživotného verného priateľa, právnika a vysokého úradníka Uhorskej kráľovskej komory na cisárskom dvore vo Viedni. Posledné miesto návštevy u grófa Nicolausa von Zmeskala von Domanowietz, je publikované v miestnej tlači podľa ústnej tradície v obci a výrokov poslednej žijúcej grófky tohto rodu, ktorá tam bývala donedávna.  Mená 10 priateľov a ďalších podporovateľov ako sú Nicolaus II Esterházy von Galanta z tohto územia uvediem spolu s dielami, ktoré im venoval.

1/ Prvým je gróf z Oravy, narodený v Leštinách, Mikuláš von Zmeškal, úradník na viedenskom dvore Uhorskej dvorskej kancelárie, skladateľ 16 hodnotných sláčikových kvartet a uznávaný violončelista, absolvent viedenského Tereziánea, vzdelanec, právnik, navštevoval evanjelické lýceum v Banskej Bystrici, kde žila jeho matka. Na premiéru 9. symfónie Beethovena prišiel v horúčke na nosidlách a proti zákazu lekárov. Vo svojom byte vo Viedni usporadúval komorné koncerty, kde prežil svoje šťastné chvíle aj Beethoven. K dispozícii máme 150 listov, ktoré si písali vo Viedni, niekedy pôsobia ako naše sms-ky, sú vtipné, odrážajú ich spoločné záujmy, účinkovanie v Klavírnom kvartete. Beethovenovi pomáhal od jeho príchodu do Viedne v 1792 do smrti v 1827. Bol dedikantom Sláčikového kvarteta f mol, opus 95.  Bol to on, ktorý zoznamoval mladého skladateľa so šľachtickými rodinami vo Viedni, napr. Brunsvikovcami a tak mu pomáhal byť učiteľom klavíra a prvým „slobodným umelcom, na voľnej nohe“, nezávislým od miestneho šľachtica ako bol Jozef Haydn, jeho učiteľ vo Viedni. Haydn musel ráno nastúpiť do rady sluhov spolu s kuchármi, krajčírmi, pohoničmi u Esterházyho v Eisenstadte, vtedy bol chorvátsky názov mestečka „Železno). Beethoven žil len z koncertov, vydania svojich diel, Artariom vo Viedni, Simrockom v Bonne, Breitkopfom und Härtelom v Leipzigu,  a hodín klavíra a podpory viedenských šľachticov.

2/ Druhým priateľstvom, ktoré „uzavreli na celý život“, ako povedala Terézia, boli súrodenci grófky Terézia (nar. 1775) a Jozefína Brunsvikové (nar. 1779) a ich brat, gróf František (Franz) Brunsvik (nar. 1777), všetci sa narodili v Bratislave, na Rybnom námestí 11, kde bola mramorová pamätná tabuľa s menom Terézie v maďarskej reči ešte v roku 1910. Je prekvapujúce, že tejto rodine, ktorú navštevoval v kaštieli v Dolnej Krupej pri Trnave, venoval svoje najdôležitejšie klavírne sonáty, a iné diela. Teréziu a Jozefínu Brunsvikové učil vo Viedni od r. 1799 a v tomto roku im obom venoval Pieseň s variáciami pre klavír pre štyri ruky „Ich denke an“, Myslím na Teba, prvé zhudobnenie básne Goetheho, v máji 1799. Staršej Terézii venoval jednu Sonátu Fis dur, op. 78 z roku 1809. Štyri skladby Jozefíne- Andante favori pre klavír sólo, keď zomrela vo Viedni mladá, v 1821, pieseň An die ferne Geliebte-Vzdialenej milenke pre hlas a klavír, Variácie ?? a ??  Franzovi, ktorého oslovoval v listoch môj drahý brat, venoval Fantáziu g mol pre klavír, op. 77, komponoval ju v r. 1809 a Klavírnu sonátu tzv. Appasionatu f mol, op. 57,  komponoval v Doblingu-časť Viedne, podľa Ferdinanda Riesa, jeho študenta, ju komponoval ju v 1804. V roku 1806 mu daroval aj svoj najkrajší portrét, keď miloval jeho sestru Jozefínu, o čom svedčia jeho listy v čase od jesene 1804-1806. V tom čase 1804, odložil komponovanie 5. symfónie c mol „Osudovej“ a začal komponoval 4. Symfóniu, naplnený radosťou zo života. Dnes je časť Rybného námestia zbúraná spolu s neogotickou synagógou. V letných mesiacoch v Dolnej Krupej pri Trnave (vtedy Niedrige Korompa), navštívil Brunsvikovcov v roku 1801 na pozvanie Jozefa brunsvika, majiteľa kaštieľa. Podľa muzikologičiek Dr. Luby Ballovej a PhDr. Bugalovej, 30 ročný Beethoven komponoval prvú časť Sonáty cis mol, opus 27, nazývanej aj „Sonáta mesačného svitu“ („Mondschein Sonate“) cis mol, v Dolnej Krupej a venoval ju  ich sesternici komtesse Giulliette Guicciardiovej, ktorá tam bola pozvaná a bola aj jeho žiačkou od 16. roku života vo Viedni. Rozlúčkový list s ňou po jej odmietnutí lásky sa našiel spolu s listom tzv. Heiligenstadtského testamentu ako dodatok v roku 1802. je veľmi dojemný. Tlačené vydanie sonáty cis mol vo Viedni  z 1802 má na titulnom liste napísané Sonata quasi una Fantasia per il Clavicembalo Piano-Forte composta, e dedicata all Demigella Contessa Giulietta Guicciardi. Venovania v skladbách mával aj vo francúzskom jazyku, napr. Tri triá pre knieža Carla Lichnowského, ale po nástupe obávaného ministerského predsedu Clemensa Metternicha a po Viedenskom kongrese v 1814/15 Beethoven písal názvy aj tempá a interpretačné výrazy v nemčine. Odmietnutia mladého skladateľa grófkami nebolo nič nové, Giullietta sa vydala v 1803 a odišli s manželom do Talianska. Spolupracovala s metternichovskou tajnou políciou, záznam sa našiel vo viedenskom archíve. Sonáta cis mol je jednou z najpoetickejších skladieb, začiatok romantizmu v lone klasicizmu, najmä prvá časť Adagio sostenuto s una cordou pedálom, v pianissimovej dynamike, triolovým doprovodom pod ikonickou melódiou v pravej ruke s basmi v oktávach, dodnes pôsobí magnetickým dojmom. Tretia časť po scherze a triu nastúpi v attaca prestissimo tempe a búrlivom výraze nemeckého kultúrneho hnutia Sturmu und Drangu.

3/ Ďalší priatelia, dobrodinec, podporovateľ Peter a hlavne Mária Anna Erdodyová, rodená Nitzky, sa narodila v Oradee (v Arade, Sedmohradsku, dnes v Rumnunsku, bola Beethovenovou žiačkou vo Viedni, vynikajúcou klaviristkou a neskoršie dôverníčkou, ktorej vďačí za pokyn zložiť jeho celodoživotnú rentu z príspevkov troch kniežat, ročne 4000. zlatých, vyplácaných dva krát ročne, čo mu umožňovalo slobodne tvoriť a byť zbavený materiálnych starostí. Zachránila ho pre Viedeň pred výhodným vysokým postom kapelníka na kráľovskom dvore vo Vestfálsku, ktorý mu ponúkol kráľ Jerom Bonaparte, brat Napoleona, na nemeckom už okupovanom území francúzskymi vojskami. Bol slobodným umelcom „na voľnej nohe“.  Dokonca u nich býval istý čas v 1808 vo Viedni. keď ju manžel opustil s 3 deťmi. A strávil s ňou aj leto v Jedlersee na jej majetku. Poznamenávam, že vo Viedni sa sťahoval 36 krát. Bettina von Brentano, spisovateľka, s ktorou „vybočil z tóniny“ v liste, vydatá za básnika von Arnim, tvrdila, že mal 60 bytov, „niekedy aj dva naraz, mohol sa skrývať v nich“. Nevie sa detail o Beethovenovi, ktorý mal veľký súcit s telesne nemocnými ženami.

4/ Ďalším priateľstvom bola grófka Babeta Keglevich, narodená v Bratislave. Ich palác je na Panskej 27, kde 26 ročný Beethoven vystupoval súkromne pre pozvaných hostí po svojom koncerte na Uhorskom sneme, ktorý sa konal v Bratislave 23.nov. 1796. Beethoven venoval Babette po zoznámení sa s jej hrou, ktorá ho udivila, v paláci otca Karla Keglevicha, až 4 skladby.

Bola tak nadaná, keď ju po prvý raz počul v Bratislave v 1796 po koncerte na Uhorskom sneme, že jej zveril a venoval premiéry svojich štyroch skladieb, Klavírneho koncertu C dur, číslo 1, opus 15, ktorý má nádhernú, vrúcnu druhú vetu, tretia veta je scherzovitá, veselá, v rýchlom tempe, ešte v klasicistickom štýle, dokument virtuóznych, improvizačných schopností mladého Beethovena. Beethovenove klavírne koncerty počnúc tretím, štvrtým a piatym, tvoria dnes nedeliteľnú súčasť svetového repertoáru hudobníkov. Tak isto to platí o jeho symfóniách, počnúc treťou, Eroicou Es dur, piatou „Osudovou“ c mol, až po Deviatu d mol, s „Ódou na radosť“ podľa Friedrichovej Schillerovej básne. V osemdesiatych rokoch sa stala hymnou Európskej únie.

Ďalšou venovanou skladbou pre Babettu Keglevich je klavírna Sonáta č. 4, opus 7, Es dur, trojčasťová, ktorú mylne vydávajú bedekre za „zaľúbenú“ sonátu. Babetta sa vydala za významného podporovateľa slovanskej kultúry, šľachtica Erba d´Odescalchiho. Mali v Bratislave svadbu a žili aj vo Viedni, mali 8 detí, zomrela mladá, 31 ročná. Je pochovaná v rodinnej hrobke v Topolčiankach, kde mali rozsiahly kaštieľ. Medzi skladbami pre Babettu sú aj Variácie na tému z opery Salieriho a pieseň. Dopis aj venovanie 2-3 vety LB v Sonáte Es dur´, „ na pamiatku v P. „ teda Pressburgu. Ani významným šľachticom vo Viedni, kde žil od 22. roku života až do smrti, nevenoval až 4 skladby ako Babette.

5. Miesta a rezidencie: Pálffyho palác v Bratislave na Zámockej 47 a záhrada, sú miestom, kde hral 26 ročný Ludwig van Beethoven 23. novembra 1796 na akadémii usporiadanej pri príležitosti Uhorského snemu v Prešporku. Sála Uhorského snemu sa nachádzala na Michalskej ulici a dnes patrí Univerzitnej knižnici Bratislavy. Doklad mieste koncertu Beethovena v Pálffyovskej záhradnej sále, ktorá postupne chátrala a bola zbúraná sa našiel nedávno v publikácii Anny Schirlbauerovej-Grossmannovej. V rozhovore s ňou sa našiel aj dôkaz o Beethovenovenovom pobyte v Bratislave v paláci u Karla Keglevicha, slovenskej (uhorskej) šľachty chorvátskeho pôvodu. V ňom líči na základe objavu 2 listov Johanna Daniela Ribiniho priateľke, stretnutie Ribiniho, rodáka z Bratislavy, s Beethovenom na hradbách vo Viedni, kde mu Beethoven hovoril o svojich zážitkoch a koncerte v Bratislave, kde strávil viacero dní, ako aj o neobyčajnom talente bratislavskej rodáčky, Babetty Keglevičovej, 17 ročnej dcéry Keglevicha, vysoko postaveného šľachtica vo Viedni aj v Bratislave. Vyjadril sa o jej klaviristických schopnostiach, že hrá lepšie jeho skladby ako on sám. Potom ju učil vo Viedni, bývali blízko seba, skladateľ mal prejsť k nim iba cez ulicu. Dátum koncertu mladého skladateľa a improvizátora v Bratislave od čias jeho prvého významného koncertu vo Viedni v 1795,  musel byť posunutý z 23. na 24. novembra práve pre rokovania Uhorského snemu, na ktorom sa stretla viedenská a uhorská politická a spoločenská šľachta, Esterházy, Pálffy, Appónyi, Erdódy, atď., a Karol Keglevich sa chcel ukázať práve koncertom Beethovena nielen na Akadémii, kde hral aj bratislavský rodák, slávny klavirista a skladateľ vo Viedni Johann Nepomuk Hummel, ale aj vo svojej súkromnej rezidencii, v paláci na dnešnej Panskej č. 27.  Doklad s budúcim dátumom koncertu 23. nov. 1796 sa stretávame v liste Beethovena do Viedne, p. krstné Johannovi Johannovi Andreasovi Streicherovi, známemu viedenskému staviteľovi klavírov, ktorý mu poslal svoj klavír loďou po Dunaji pre tento koncert, ktorý sa potom predal v Prešporku. Bola to dobrá reklama pre neho.

Program koncertu na Akadémii v Prešporku, v Pálffyovskej Záhradnej sále  v novembri (23), 1796. Vieme, že tu hralo Klavírne kvarteto vystupovalo s tzv. zmiešaným programom, sláčikovými kvartetami, asi beethovenovými, sólovými skladbami-improvizáciami Beethovena. Piesne tu neodzneli, nie je známy vokálny part, ani účinkujúci. V skladbách účinkovali priatelia L.B, I. husle Ignáz Schuppanzigh, známy viedenský huslista, učiteľ Beethovena na husliach, iniciátor samostatných koncertov sláčikových kvartet  v Augarten vo Viedni, 2. husle úradník Karl Holz, priateľ Beethovena a určitý čas jeho sekretár, violoncello Mikuláš von Zmeškal (Nicolaus von Zmeskal), syn stoličného oravského sudcu, úradník v cisárskej kancelárii na viedenskom dvore. O tom, že hrali na Akadémii v Bratislave, máme dva dôkazy, jeden, ktorý písal Streicherovi, staviteľovi klavírov vo Viedni, 19. nov. z Bratislavy do Viedne a nový dôkaz-dva listy Beethovenovho dobrého priateľa vo Viedni Johanna Daniela Ribiniho, vzdelanca narodeného v Bratislave, v rodine evanjelického kňaza, ktoré zaslal priateľke Pásztóryovej do Chorvátska, kde boli preložení s manželom vo vysokom postavení do Rijeky, Fiume.  Petersburgu, iniciátor samostatných koncertov sláčikových kvartet, učiteľ husľovej hry L.B. vo Viedni, 2. husle Carl Holz, úradník, po smrti Beethovena napísal o ňom faktograficky presné a cenné spomienky, 3. violoncello Mikuláš von Zmeškal (Nicolaus von Zmeskal), syn oravského stoličného sudcu a skladateľ (16. sláčikových kvartet), vzdelaním právnik. Klavír hral Beethoven. 

6/ K týmto slovenským šľachticom Je nutné spomenúť tajomníka či skôr osobného sekretára Beethovena, Antona Felixa Schindlera, v prípade „Listu nesmrteľnej milej“, súvisí s Teréziou a Jozefínou Brunsvikovými. Od roku 1819 viedol osobnú korešpondenciu, zadával partitúry vydavateľom, staral sa o jeho ceruzky a lekárov, o právnické záležitosti. Pochádzal z Medlovej pri Uničove na Morave a bol autorom prvej biografie o Beethovenovi v roku 1840. Vykonával toto povolanie bez honoráru, na navštívenke mal vytlačené ´´ami de Beethoven´´- priateľ Beethovena. Bol pri otvorení tajnej zásuvky písacieho stola po skladateľovej smrti v marci 1827, v ktorej sa našiel slávny List Nesmrteľnej milenke a list svojim dvom mladším bratom, známy ako Heiligenstadtská záveť, z roku 1802, kľúčové dokumenty o Beethovenovom vnútornom rozpoložení - začínajúcej hluchote, o myšlienke na samovraždu a o hlbokom  citovom a realistickom prežívaní lásky ku Vzdialenej milenke, preložený aj ako list Nesmrteľnej milej (Die unsterbliche Geliebte), zo 6 a 7. júla, rok nie je uvedený, ktorý neodoslal, alebo odoslal a mu bol vrátený alebo poslal ručne písanú kópiu a originál, písaný ceruzkou, si nechal do konca života. O tomto nádhernom liste, o hlbokom cite vzdialenej milej, svedčiacom o reálnej láske, nie fantazírovaní a predstavách, sa sporia muzikológovia, spisovatelia, hudobní historici, psychológovia a lekári viac ako 150 rokov. O tomto neskoršie pri tvorbe skladateľa.

Spolu s listom Heiligenstadskej závete, ktorý si želal otvoriť až po smrti sa našli riadky listu- jeho rozchodu s  Giulliettou Guicciardiovou z roku 1802, o ktorej sa domnieval Anton F. Schindler, že je adresátkou listu Nesmrteľnej milej. Až po 150 rokoch sporov európskych a amerických autorov, po uverejnení neznámych 13 listov v roku 1957, ktoré písal Beethovena Jozefíne Brunsvikovej, sa podarilo  identifikovať miesto odkiaľ bol tento list písaný a kam bol adresovaný ( do K., teda do Karlových Varov alebo do Krupej, Dolnej Krupej, vtedy Niedrige Korompa) ako aj dátum roku, kedy ho písal. V Prahe pred 6. júlom alebo v Tepliciach kúpeľoch v severných Čechách, 4. júla odchádzal z Prahy do Teplíc. Jozefína si vybavovala pas vo Viedni do Prahy a cestovala začiatkom júla do Prahy, čo vieme iste z listu Terezy, Anton Klodner bol zástancom miesta písania listu v Piešťanoch - kúpeľoch a mal byť odoslaný do Dolnej Krupej na Slovensku. Kto mal byť neznámou adresátkou listu, nesmrteľnou milou je dodnes sporom a osciluje medzi Jozefínou, Máriou Annou Erdodyovou, rodenou Nitzsky. Paláce Esterházyho, Pálffyho, Erdódyho, Appónyiho ukazujeme ako mocných podporovateľov skladateľa vo Viedni a subskribentov niektorých skladieb. Beethoven žil nejaký čas 1808 v byte vo Viedni u grófa Petra Erdódyho, manžela  Márie Anny Erdodyovej, rodenej Nitzky v Oradei (Arad v Sedmohradsku), nadanej klaviristke, ktorá je jednou z troch mladých žien na portrétoch, ktoré sa našli po smrti skladateľa v jeho tajnej zásuvke písacieho stola spolu s listom „Nesmrteľnej milej“, tiež ako „Vzdialenej milenke“ vyznal svoje úzkosti nad strácajúcim sa sluchom. Pravdepodobne nebol nikdy odoslaný. Ani list vzdialenej milej. Ostal neodoslaný alebo ho milenka vrátila, ale to je len dohad.

Vzdelaná a krásna Terézia Brunsvik bola vylúčená ako tretia kandidátka, ako sa domnievali autori v 19. storočí do roku 1957. Tajená láska Jozefíny a Beethovena sa musela tajiť od roku 1804- 1807, keď ju matka odviedla do Budína, (Budapešť) do Dolného Uhorska, najprv v 1806 do Mártonvášáru, aby ich rozdelila. Spoločenský status to nedovoľoval. Aj Beethoven sa o tom sám vyjadril v rozhovore s riaditeľom školy, ktorú navštevoval jeho synovec Karl, že „som zaviazaný jednej, ktorá nikdy nebude moja, lebo nie je z môjho stavu“. Na portrétoch v tajnej zásuvke bol portrét Terézie Brunsvikovej, s venovaním na zadnej strane, staršej sestry Jozefíny a sesternice Giulliette Guicciardiovej, ktorá bola na druhom portréte. Tretí portrét patril po sporoch Márii Anne Erdodyovej, rodenej Nitzky, narodenej v Oradei, v Sedmohradsku, dnes v Rumunsku. 

7/ Úryvky z listov L.B. Zmeškalovi: „Pekne na mňa myslíte, prekliaty je pre mňa život v tejto rakúskej barbarskej ríši..“. List: Jeho blahorodiu pánu Zmeškalovi. Môj veľavážený priateľ. Tisíc krát vďaka za Vašu účasť, ja nezmalomyselniem , pre mňa je však najbolestnejšie úplné prerušenie mojej činnost...“  List: „Zostaňte mojím priateľom, ako ja zostávam Vaším...“ „Dúfam, že budete dobre odpočinutý, najmilší šarmantný gróf, -ó najdrahší jedinečný gróf. Najneobyčajnejší gróf.“ Podpisoval sa mu Bthvn. Vynechával samohlásky. Jeho obraz je v stredoslov. Múzeu v Banskej Bystrici.

Z listu chorého Beethovena Hummelovi: „ Ty si, chlapče, šťastný, máš manželku, stará sa o teba, má ťa rada... Ale ja, ... som chudák...“ List: „Nechoď už ku mne. Si falošný pes a falošných psov nech vezme ďas“. A neskoršie: „Srdiečko. Nácinko. Si statočný chlap a mal si pravdu...Tak príď odpoludnia ku mne...Bozkáva Ťa Tvoj Beethoven ináč nazývaný Múčka“ Asi z roku 1799.

Z listu Franzovi Brunsvikovi: „ Milý priateľ, brat. ... dožič mi, aby som skoro počul o Tebe...“ asi 1813. V 1813, presne po 9. mesiacoch sa narodila Jozefíne dcéra Minona, tajne v chate, ktorá do konca života nevedela, že je dcérou Beethovena, nosila meno Christiana Stackelberga, nakoľko to bolo stavovsky neúnosné, Jozefína by stratila poručnícke práva nad jej 8 deťmi. Jozefína sa preto rozviedla až v roku 1815, hoci Stackelberg vzal všetky tri deti do Estónska po 2 rokoch manželského stavu, v 1812. Minona čítaná odzadu Anonym. Otec.

Z listu Goethemu: „Vašej Excelencii. ... veľký ctiteľ.. Ludwig van Beethoven, 12.4. 1811

Z listu arcivojvodovi Rudolfovi II: „Vašej Cisárskej Výsosti., najposlušnejším najvernejší služobník ,                                                               Beethoven,1819

8/ Beethoven bol odchovancom francúzskej osvietenskej filozofie, dnes by sme povedali bol demokratom. V Bonne mal luteránskeho učiteľa Neefeho, ktorý patril k iluminátom, odnoži slobodných murárov, freie Mauer, vo Viedni, kde bol aj Haydn a protežoval pri vstupe Mozarta. Beethoven nebol členom tejto elitnej spoločnosti, skôr priateľom viedenskej kultúrnej spoločnosti, stretávajúcej sa pri káve a rozhovoroch. Tu sa zoznámil s básnikom Stollom, ktorého básne zhudoňoval (Milenke, an die Geliebte, 1811). Ale súkromné prvé premiéry Ludwigových diel boli práve u šľachticov, Karla Lichnowského v Čechách, u Lobkovica, Schwarzenberga v Prahe, či Razumovského, ruského veľvyslanca vo Viedni.

9/ Film o Beethovenovi a jeho vzťahom so Slovenskom sa nevenoval českým a moravským materiálom, ktoré máme nielen z Prahy, kúpeľov Teplice, Františkových Lázní, Karlových Varov, lokality Jezeří, ale aj z Olomouca, Hradca u Opavici, kde mali sídla Beethovenovi viedenskí subskribenti diel a mocní podporovatelia, ako bol knieža Karl Lichnowski, Rudolf II, olomoucký arcibiskup, žiak Beethovena a brat rakúskeho cisára Svätej ríše rímskej a Nemeckého národa Františka I, ktorý dostal cisárske meno Franz II. Ďalej tu boli kniežatá Kinsky, Lobkovicz, Schwarzenberg, v ich palácoch neraz odzneli neverejné premiéry komorných, symfonických diel a opery Fidelio mladého Beethovena. Hudba na počúvanie v tom čase nebola bežnou praxou, ani pre davy, väčšinou sa odohrávala v salónoch a divadlách tejto šľachty. Cisár Franz II sa na rozdiel od týchto vzdelaných šľachticov nezaujímal o viedenské premiéry skladateľa. Neprišiel ani na premiéru 9. symfónie.

Pravdepodobne hrala Terézia Brunsvik v paláci Erdodyovcov Beethovenov Klavírny koncert C dur, č. 1., opus 15, podľa výroku bratislavského muzikológa Zoltána Hrabussaya v roku 1965/66.

Výroky iných o L.B. (napr. Grillparzer, R. Roland, Rita Steblin, Franz Wegeler, Ferdinand Fries).