Associat. prof. Vladislav Grešlík, ArtD. /SK/ - art historian, Prešov University

 

Tvorba Ivana Šafranka (od reality a experimentov k duchovnu)

Ivan Šafranko´s work (from reality and experiments to spirituality)

 

Napriek tomu, že Ivan Šafranko (1931) sa podieľa na vývine výtvarnej kultúry Slovenska už vyše 60 rokov, jeho meno a tvorba sú nezaslúžene známe menej než mnohých jeho rovesníkov, napríklad členov Skupiny Mikuláša Galandu (1957) alebo Milana Dobeša (1929). Môžeme ponúknuť viacero vysvetlení takého stavu. V prvom rade je to excentrickosť polohy Prešova, kde desaťročia tvoril a dodnes je výtvarne činný, voči Bratislave či Prahe v rámci Československa alebo Slovenska. Netreba zabúdať na roztrúsenosť jeho monumentálnych realizácií v architektúre po mestečkách východného Slovenska. A nakoniec – Ivanovi Šafrankovi pri všetkej jeho tvorivej priebojnosti a nástojčivosti paradoxne vždy bola akosi cudzia snaha dravo sa navonok presadzovať. Samozrejme, že mal početné samostatné výstavy, niekde na začiatku dokonca aj v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka (1965).

Vráťme sa však trochu späť. Ivan Šafranko umelecké štúdiá začal na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave (1951-1954) a na radu a odporúčanie prof. Dezidera Millyho pokračoval na Akadémii výtvarného umenia v Prahe (1954-1957). Po absolutóriu sa vrátil na východ Slovenska do Košíc. Od roku 1963 žije a tvorí v Prešove, kde  štyri dekády pôsobil ako vysokoškolský pedagóg.

Maliar, grafik, ilustrátor, sochár. V toľkých podobách môžeme nájsť profesora Ivana Šafranka. K tomu treba ešte pridať hravosť ako hlavnú dimenziu jeho tvorby. Už v ranej mladosti na medzivojnovej Podkarpatskej Rusi sa stretol s viacerými prístupmi k tvorbe. K jeho otcovi, dedinskému učiteľovi, talentovanému nedeľnému maliarovi, pravidelne prichádzali akademicky vzdelaní umelci –  Jozef Bokšaj, ktorý sa  orientoval na realisticko-impresionistické podanie reality, hlavne krajiny, a Adalbert Erdélyi, poučený avantgardnými smermi začiatku 20. storočia.

Zdalo by sa, že jeho stranícka organizovanosť by ho mohla zväzovať, ale bolo to vlastne naopak. Vďaka cestám k blízkym príbuzným zo strany matky, ktorí žijú v Maďarsku, Ivan Šafranko získaval viaceré nové poznatky o aktuálnom dianí vo svetovom umení 60. – 80. rokov.

Život a tvorba na križovatke viacerých kultúr, predovšetkým dvoch blízkych a zároveň odlišných svetov, Slavia Latina a Slavia Byzantina, priniesli výsledky zaujímavé nielen v stredoeurópskom kontexte. Na podobnom základe v tom istom čase, ale tisíce kilometrov vzdialený, vytváral ikony moderného svetského spoločenstva Andy Warhol. Jeho meno nespomíname náhodou. Veď I. Šafranko, ako vtedajší prezident Spoločnosti A. Warhola stál pri zrode múzea, ktoré v nových spoločenských podmienkach postupne prerástlo do prvého na svete Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach (1991). Pri tejto príležitosti mohli by sme skúmať vzájomný zložitý produktívny vzťah centra a periférie v umení, vrátane tvorby I. Šafranka.

Absolútna väčšina tvorby Ivana Šafranka, azda iba okrem grafiky,  je založená na médiu farby. V jeho ateliéri a domácnosti nie je si isté pred maliarskym zásahom prakticky nič – od sklenených fliaš na zaváranie, kde využíva aj efekt prekrývania transparentných zaoblených farebných plôch, tácok a tanierov rozmanitých veľkostí a materiálov, po stoličky, nástenné hodiny a iné súčasti nábytku. Dokonca ani jeho vlastné staršie diela.

Aká teda bola umelecká cesta Ivana Šafranka? Ak by sme to chceli vyjadriť v skratke, dalo by sa povedať, že od civilistických, aj industriálnych malieb krajín a zátiší po abstrakciu a prechod do trojrozmerného priestoru pri asamblážach z nájdených predmetov. A svetlu – bielej farbe. A Ukrižovanému v rôznych polohách.

Ivan Šafranko má v obľube vytváranie mýtov okolo  vlastnej tvorby. Jej chronologické radenie v dôsledku neskorších tvorivých zásahov a autorských premalieb, ktoré neraz radikálne zmenili celkový výraz kompozície, je často dosť zložité. Týka sa to predovšetkým raných diel z 50. rokov, ktorých datovanie je neraz diskutabilné, lebo na nich kontinuálne pracoval a môže ísť o faktický rozdiel až štyroch či piatich desaťročí. Výnimkou sú, samozrejme, diela vo vlastníctve galérií a súkromných zberateľov, kde podobný zásah objektívne je len ťažko predstaviteľný.

Pokúsime sa teda o stručné načrtnutie predstavy o diele Ivana Šafranka.

Už na začiatku šesťdesiatych rokov je viditeľný odklon od expresívno-realistickej línie, ktorú rozvíjal tesne po skončení štúdia. Dal sa v tom čase na cestu  maľby s výraznými kontúrami, ktoré ohraničovali farebné dekoratívne vyznievajúce plochy deformovaných tvarov reality. Trochu to na prvý pohľad môže pripomínať záverečnú fázu kubizmu prepojenú s pokojom fauvizmu a tiež dramatickým napätím á la Rouault. Skrátka, ide tu skutočne o výrazný tvorivý vklad autora.

Súbežne s takými olejomaľbami vznikli takmer symetricky komponované diela, zvyčajne neutrálne pomenované ako „Objekt“, ktoré boli zložené z nájdených továrensky vyrobených kovových dielov a predmetov (Objekt, 1964; Biely objekt, 1965; Objekt, 1965). Neodmysliteľne k nim patrí jemné doplnenie farbou. Odtiaľ bol už iba jeden krok k abstraktnej maľbe (Vesmír, 1965). Potom nasledovali „angažované“ pracovné motívy (V kaderníctve, 1967), ktoré, v podstate, boli iba akceptovateľnou zámienkou v danej dobe na rozihranie expresionistického podania tvarov výrazne ohraničených širokými obrysmi a farby.

Analogické pracovné motívy, dokonca sociálne ladené, sa neraz vyskytli tiež v 70. rokoch (Práčky na potoku, Hrabanie sena). Pre toto a nasledujúce obdobie bolo príznačné tiež vytváranie ďalších objektov, ktoré sa z neutrálnej kovovej hmoty premenili na oltáre (Oltár, 1972; Domáci oltár, 1987).

V jeho ojedinelých ilustráciách knihy ukrajinských ľudových rozprávok z východného Slovenska (Prešov 1976) neváhal podať vzťah textu a jeho vizualizácie voľne, skoro bez zreteľného prepojenia. Do tradičných scén v detailoch odvážne zapojil moderné prvky techniky, kde vôbec nedbá na etnografické súvislosti. Vzniklo jeho výsostne osobné videnie tradovaných slovesných obrazov, čo bolo v príkrom rozpore s požiadavkou klasika slovenskej ilustrácie Ľudovíta Fullu: „čím menší národ, tým húževnatejšie sa má pridŕžať svojich kmeňových znakov“ (Ľ. Fulla. Okamihy. Bratislava 1972, s. 109).

Tvorba I. Šafranka osemdesiatych rokov po dekádach dominantnej hravosti priniesla nový obsahový prvok – iróniu až sarkazmus, prejavujúci sa v tvárach zobrazených postáv, ktoré majú prvky karikatúry (Rozhovor s brigádnikmi, 1983; Traja, 1985).

Od začiatku deväťdesiatych rokov v tvorivých postupoch autora môžeme sledovať vznik obrazov, kde často dominuje abstraktná biela plocha, občas pastózne nanesenej farby, ktorá je členená jednoduchou a zreteľnou čiernou linkou ( Znamenie, 1991; Druhá figurácia, 1991).

Samozrejme, ani v tomto období sa Ivan Šafranko nevyhýba figurálnej tvorbe, zvlášť zaujímavé sú portréty najbližších (Portrét manželky, 1995). Aj tu, aj na Autoportréte (1998) vytvára priestor vrstvením viacerých pomyselných plôch na seba.

Zmysel pre priestor, plastické cítenie sa naplno mohlo prejaviť predovšetkým v sochárskych dielach. Autor mal na to najviac príležitostí, keď vytváral keramické kompozície v architektúre. Popri nich vznikli rozmerovo neveľké, ale výrazom a formou monumentálne a expresívne Ukrižovania z neglazovanej terakoty. Zaujímavé sú tiež betónové objekty pre detské ihriská.

V posledných rokoch neprestal byť fascinovaný svetlom a jeho zhmotnením – bielou farbou, ktorú intuitívne dáva prakticky všade. Ako sme opakovane uviedli vyššie, týka sa to tiež starších obrazov.

Celá tvorba Ivana Šafranka, osamelého jazdca-rebela, je v stredoeurópskom priestore skutočne ojedinelá. Až po súborných retrospektívnych autorských výstavách v posledných rokoch sa ukázalo, že tento umelec bol doteraz veľmi nedocenený. Možno aj v dôsledku istej názorovej zotrvačnosti z čias nedávno minulých. Museli prísť výstavy v Bratislave (2018), ale hlavne v Prahe (2019), aby sa o ňom, o jeho dielach začalo viac a fundovane písať. Zavŕšením tejto intenzívnej činnosti bolo vydanie rozsiahlej vyše 250 stranovej monografie (S. Fromaigeat – D. Železný. Ivan Šafranko. Praha: Nadační fond CE, 2019). Jej súčasťou je aj oponentský posudok prof. Vladimíra Popoviča z roku 1995, keď sa Ivan Šafranko úspešne uchádzal o titul profesora na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave: „toto je nezaraditeľné, nadčasové, mágia, ktorá nestratila energiu“. Význam a jasnozrivosť týchto slov si ešte viac uvedomujeme teraz, po rokoch, keď I. Šafranko neprestal tvoriť a prinášať nové pohľady na realitu okolo nás a v nás.