Reflexie nad životom a dielom maliarky Evy Trizuljakovej

Mgr. art. Pavla Lazárková Trizuljaková, PhD /SK/ - visual artist, painter, author of installations

 

 

Akademická maliarka Eva Trizuljaková /1926-2019 v Bratislave/ bola významná slovenská maliarka, grafička, textilná výtvarníčka, spisovateľka a publicistka. Študovala u prof. Jána Mudrocha, Ľudovíta Fullu a Vincenta Hložníka. S manželom, sochárom Alexandrom Trizuljakom, mali spolu osem detí. Ako 92 ročná zomrela v decembri 2018 v Bratislave.

Vo svojom tvorivom živote prešla viacerými výtvarnými technikami od grafiky a maľby cez textil a pastel. Venovala sa textilnej tvorbe art-protisu, v ktorej vytvorila množstvo rozprávkových postáv, ale aj obsiahlych cyklov na motívy slovenskej literatúry, Jána Bottu, Pavla O. Hviezdoslava, Jána Hollého, či rozprávok Pavla Dobšinského. Ojedinelý je súbor Krvavé sonety – štrnástich veľkorozmerných tapisérií na motívy básní Pavla O. Hviezdoslava. V maliarskej technike suchý pastel sa inšpirovala témou Apokalypsy sv. Jána, Krížovej cesty a starozákonnými spismi, najmä knihou proroka Izaiáša. V poslednom období vytvorila pozoruhodné dielo v technike textilná koláž.

Ťažiskom tvorby autorky bola sakrálna a figurálna tvorba, ktorá popri abstraktných cykloch tvorí podstatnú časť jej diela. Kolekcia šestnástich art-protisov na tému Loretánske litánie predstavuje vrchol jej umeleckého úsilia. Téma prednášky sa zameriava na Mariánsku tematiku a podobu Matky Božej, tak ako si ju predstavovala a vytvorila počas svojho umeleckého aj osobného života.  V Mariánskej tématike sa v Trizuljakovej tvorbe prelínala úloha matky, kresťanky a umelkyne.

 

Bežala prvá polovica sedemdesiatych rokov, doba normalizácie. Eva Trizuljaková bola vtedy uznávaná výtvarníčka, žena v stredných rokoch, manželka sochára Alexandra Trizuljaka, matka ôsmich detí.  Okrem toho sa jej koncom šesťdesiatych rokov nečakane prejavila prudká alergia na terpentín. Manžel bol bez práce a na oboch doliehala neľahká rodinná situácia. Umelkyni sa v tej chvíli nečakane naskytla nová príležitosť. Začiatkom šesťdesiatych rokov vznikla v Brne technika artprotisu[1], ktorá patrí do kategórie netkaných textílií. Do vlnárskych závodov Vlněny[2] v Brne, kde sa táto nová metóda realizovala, Evu Trizuljakovú po prvýkrát v roku 1971 pozvala kolegyňa, maliarka Mária Filová[3].

Pre výtvarníkov bola vo Vlněne vyhradená celá výrobná hala. Umelci si mohli prenajať na prácu jeden alebo dva stoly. Zo začiatku sa maliarky, kolegyne a kamarátky delili o jeden stôl. Neskôr, keď si už Eva Trizuljaková osvojila určitú zručnosť, jeden stôl nestačil. V posledných rokoch, kedy navštevovala Vlněnu, mala vyhradený priestor na konci haly na zemi, kde mohla vytvárať veľkoplošné diela.

 

Art-protis je textilná technika podobná koláži. Na základné nespradené ovčie rúno sa kladú farebné kúsky vlny, vrstvia sa a kombinujú s inými textilnými materiálmi. Vznikajú tak pôvabné, maliarsky ladené obrazy.  Diela sa ďalej  finalizovali prešívaním na strojoch, čím v celej šírke tapisérie fixovali vytvorenú kompozíciu. Vlna je neobyčajne živý a pohyblivý materiál, preto autorka musela vyvinúť obzvlášť veľké majstrovstvo, často improvizovať a počítať s možnými posunmi, ktoré vznikali pri prešívaní. Pohyblivosť materiálu dodávala textíliám dynamiku a expresívnosť. Art-protis má preto veľmi silný maliarsky potenciál. Tento postup preferuje abstraktné námety, pri ktorých modifikácie  oproti pôvodnému autorskému zámeru nie sú až takou nevýhodou. Autorka však čoskoro naplno využila a rozvinula umelecké možnosti techniky aj v oblasti figurálnej tvorby.

Okrem ovčieho rúna poskytovala výtvarníčke materiál na štrukturálne dotváranie  tapisérií  najmä zbierka odložených starých omšových rúch - paramentov, ktoré po liturgických reformách Druhého Vatikánskeho koncilu[4] neboli potrebné a podľa cirkevných zvyklostí sa mali spáliť. Autorka ich s manželom Alexandrom Trizuljakom zbierala a triedila. Cennejšie odložila do archívu, menej cenné časti textílií a výšiviek však používala vo svojich prácach. Ďalším kreatívnym prvkom boli originálne ručne zhotovené pleteniny, ktoré do autorkinej tvorby priniesla dcéra Michaela Trizuljaková. Všetky tieto “cudzorodé” textilné prvky dodávali voľnej maliarskej štruktúre kresbu, textúru alebo presnejšie detaily.

 

Eva Trizuljaková navštevovala Vlněnu takmer dvadsať rokov. V priebehu tohto obdobia vytvorila vyše tisíc tapisérií. Figurálne témy tvoria podstatnú časť jej diela a zahŕňajú rozprávkové postavy, víly, nevesty či Madony. Ťažiskom tvorby sa čím ďalej tým viac stáva postava Matky Božej. Koncom osemdesiatych a na začiatku deväťdesiatych rokov tvorivé úsilie umelkyne vyvrcholilo vo veľkolepom cykle šestnástich tapisérií na tému Loretánskych litánií. “Do témy Loretánskych litánií – starodávnej formy modlitieb pozostávajúcich z krátkych prosieb alebo vzývaní, zakomponovala Eva Trizuljaková všetky svoje bolesti, starosti matky, skrivodlivosti komunistického režimu, pocity smútku, ale najmä dôveru v materinskú ochranu Matky Božej a nádej, že Boh neopúšťa svoj ľud. Ako ideová osnova jej poslúžila teologicko-historická štúdia Loretánske litánie – ich rozbor a výklad, dielo Jozefa Kútnika – Šmálova (1974 – 1976), ktorá ju inšpirovala k bohatej obrazotvornosti, žiarivej farebnosti a hre svetla a farby.”[5] Pre umelkyňu to znamenalo novú, rozhodujúcu etapu tvorby.

Autorka hľadala “nový obraz Madony, vedomá si toho, ako sa jej podoba dejinne posúvala vždy do novšej polohy, vyjadrujúcej vnímanie tvorcu i dobové cítenie. Umelci ju postupne stvárňovali ako Bohorodičku, Útočisko hriešnikov, ale aj Ženu slnkom odetú, Matku nebeskú, Sedembolestnú či Matku milosrdenstva – raz ako modrookú blondínu, inokedy ako černošku, ženu z ľudu či vznešenú kráľovnú... “[6]

Zdá sa, že Eva Trizuljaková posunula ikonografiu Matky Božej do novej dimenzie.

Ako sama hovorí: “Tak veľmi som chcela zanechať pre budúcnosť viditeľný prejav mojej viery, nádeje a lásky. “[7] Opustila všetky konvencie a vytvorila nový typ Madony utkanej zo svetla a farby. Centrálne komponované postavy zaberajú celú plochu formátu. Akoby sa vznášajú, no zároveň zostávajú kompaktné a pevne posadené v obrazovom rámci. Madony sa strácajú pod jemnými vrstvami ovčieho rúna. Sú akoby zaliate a opradené svetlom. Nehmotné telá sa ocitajú na hranici s abstrakciou. Jediným anatomicky identifikovateľným prvkom sú ich ľúbezné tváre. V časoch krízy, počas socializmu mama hovorievala: “To akoby sa Panna Mária na nás usmievala”[8]. 

Kľúčovým momentom k pochopeniu tvorby autorky je vnímanie farby. Priestorovosť farby, jej pulzovanie z hĺbky dáva plošnému objektu kvalitatívne odlišný život. Farba sa stáva hybným prvkom umeleckého diela. Predstavuje kúsok z pokladu stvorenia. … Je symbolom Božej štedrosti.[9] Podobne ako v pasteloch z tohto obdobia, tak aj v art-protisoch sa kolorit presvetľuje. Eva Trizuljaková používala čisté farby farebného kruhu vo všetkých svojich nuansách. S poznaním a systematickým skúmaním fenoménu farby ako svetla získavajú Trizuljakovej diela novú kvalitu a naliehavosť. Na umeleckom výraze sa významným spôsobom priamo podieľa aj samotný materiál. Ovčie rúno nanášala na pripravený podklad v hrubších i celkom tenkých lazúrnych vrstvách. Priesvitné farebné pavučinky ovčieho rúna sa zľahka prelínajú s voľne štrikovanými sieťami. V obrazovej skladbe sa objavujú geometrické obrazce i voľne prelínajúce sa a vlniace sa vrstvy farebnej vlny, či tzv. “strihancov”. Vlnené rúno poskytuje farbe určitý hmotný základ. Farba vyžaruje zvnútra. V tom spočíva Trizuljakovej jedinečný novátorský  štýl.

 

Po roku 2009 sa Eva Trizuljaková opäť začína venovať tvorbe textilu. Liturgické textílie, ktoré Trizuljakovci zbierali v sedemdesiatych rokoch, sa stali zdrojom novej inšpirácie a dali podnet k autorkinmu neskorému dielu - textilným kolážam. Sakrálne textílie tvoria akúsi zlatú niť, ktorá prepája celú textilnú tvorbu. “Autorka skladá do jedného súvislého celku použité a odložené „nepotrebné“ materiály ktorým dáva ďalšiu šancu. V novom kontexte sa tu stretávajú výstrižky starodávnych tkanín, paramentov, výšiviek, ojedinele produkty ľudovej umeleckej tvorby, textilné tlače, alebo batika. Kompozície získavajú prekvapivo silný postmoderný ráz.”[10] Vyblednuté sakrálne textílie majú svoju históriu a svoj príbeh. Sú dôkazom zbožnosti predchádzajúcich generácií. Maliarka sa snažila používaním starých sakrálnych textílií zúročiť množstvo zbožnosti a práce ľudských rúk. Čiastočne sa vracia k estetike raných textilných prác, omnoho viac však v obrazoch vytvára novú syntax. Vystrihované fragmenty majú presné tvary a spočiatku zdanlivo neumožňujú takú umeleckú slobodu, ako pri tvorbe artprotisov. Eva Trizuljaková však aj tentokrát narába s textilným materiálom, s jeho štruktúrami a textúrami ako maliar s farbami na plátne. Pohráva sa s rôznymi textilnými väzbami a vzormi. Vytvára tlmenejšie pastelové i bohaté farebné škály. Obrazy majú tisíce odtienkov a tých najdelikátnejších nuansí. Trizuljakovej tvorba sa stišuje, zjemňuje. Kým pri Loretánskych litániách zaznieval mohutný zvuk orchestra, v textilných kolážach počujeme šumenie vánku. Madony aj teraz majú láskavý a prívetivý výraz. Sú plné jemnosti a nehy. Mnohé z nich, oproti cyklu Loretánske litánie, majú dekoratívnejší charakter.

Eva Trizuljaková prežila plhohodnotný a plodný život ako matka a výtvarníčka. Bol to príbeh štedrý na talenty, rozmanitý čo sa týka tém a maliarskych a textilných techník, bohatý na potomstvo v troch generáciách. Jej tvorivý a ľudský prínos predstavuje obdivuhodné svedectvo viery, integráciu vlastnej zbožnosti s úlohou matky veľkopočetnej rodiny a viery v silu a zmysel života. Celý jej život bol veľkou vďakou a úžasom nad darmi Stvorenia. Bol darom, darom života a umenia.

 

jún-september 2019

Mgr. art. Pavla Lazárková Trizuljaková, PhD

 

Zdroje:

https://cs.wikipedia.org/wiki/Art_protis

https://old.katolickenoviny.sk/37-2011-eva-trizuljakova-loretanske-litanie/

https://www.teraz.sk/kultura/bratislava-eva-trizuljakova-vystava/179820-clanok.html

Katalóg k výstave: Eva Trizuljaková, Dom kultúry Bratislava, 1976

Katalóg k výstave: Eva Trizuljaková - Kresby, pastely, artprotisy, Požitavská galéria Nové zámky, 2000

Katalóg k výstave: Eva a Alexander Trizuljakovci, PGU Žilina, 2006

TRIZULJAKOVÁ, E.:  Údiv, úcta, úžas. Spomienky. Rukopis.

 

 

 

 

[1] Art protis je textilní technika charakterem patřící do oblasti netkaných textilií. Umožňuje realizaci netkaných nástěnných koberců. Technologie byla vyvinuta Výzkumným ústavem vlnařským v Brně jako československý patent. Technologii vynalezli František Pohl, Václav Škála a Jiří Haluza v brněnské Vlněně v roce 1964. In: https://cs.wikipedia.org/wiki/Art_protis

[2] VLNĚNA, vlnařské závody, státní podnik byl socialistický textilní podnik v Brně vyrábějící vlněné látky. Podnik navázal a využíval budovy, stroje a know-how několika tradičních brněnských i mimobrněnských textilních továren, jejichž přímá historie sahá do 18. století. In: https://cs.wikipedia.org/wiki/Vln%C4%9Bna

[3] Mária Filová, (*1927-2014) https://www.webumenia.sk/katalog?author=Filov%C3%A1%2C+M%C3%A1ria

[4] Liturgická reforma sa realizovala prostredníctvom konštitúcie o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, zo dňa 4. decembra 1963.

[5] PIATROVÁ, A.: Galéria Trnavskej arcidiecézy, Trnava, Arcibiskupský úrad, Jána Hollého 10. In: http://nzr.trnava.sk/?q=node/605

[6] PIATROVÁ, A.: Galéria Trnavskej arcidiecézy, Trnava, Arcibiskupský úrad, Jána Hollého 10. In: http://nzr.trnava.sk/?q=node/605

[7] Trizuljaková, E.:  Údiv, úcta, úžas. Spomienky. s. 171. Rukopis.

[8] Lazárková Trizuljaková, P.: Spomienky na mamu, Evu Trizuljakovú. Rukopis.

[9] Por.: Trizuljaková, E.:  Údiv, úcta, úžas. Spomienky. s. 162. Rukopis.

[10] Por.: Lazárková Trizuljaková, P.:, Znamenie ženy, príhovor na vernisáži výstavy Evy Trizuljakovej, Quo Vadis, 2016