Sochár v zajatí svetla a prírody,  svetlo zajaté v sochách

(K tvorbe Jaroslava Drotára)

doc. Vladislav Grešlík, ArtD. /SK/ - art historian Prešov University

Na začiatku bolo Slovo, potom svetlo a príroda. Nakoniec bolo stvorené umenie. Hoci len ako obraz z prachu zeme. Prepojenie triády svetlo – príroda – umenie je dominantné tiež v tvorbe Jaroslava Drotára[1]. Ale aj o jeho dielach, napriek z hľadiska techniky niekedy až perfekcionisticky podaných, môžeme povedať, že “dokonalosť duchovného obrazu sa objavuje v nedokonalosti ľudských rúk“.[2]

Dlhoročný pretrvávajúci záujem o prírodné tvary, fascinácia ich udivujúcou cizelovanosťou tvarov  v spojení so svetlom prijímaným i vydávaným priviedla Autora k tesnému kontaktu s oblasťou entomológie a tajuplným svetom pod vodnou hladinou.[3]

Jaroslav Drotár profesionálne zvládol spracovanie a ohýbanie kovových drôtov rôzneho druhu, technológiu, ktorá v prostredí Slovenska je prítomná už niekoľko storočí. On sám sa týmto postupom sa venuje od čias vysokoškolského štúdia. Akoby už samotné meno predznamenalo ďalšie smerovanie budúcej tvorivej činnosti Autora[4].

I. Kokóny[5] a Lovci[6] (1992) – taký je tematický okruh ranej tvorby J. Drotára. Proces premeny zahalený tajomstvom neurčitosti je predstavený ako vibrácia svetla prenikajúceho z prázdneho vnútorného priestoru objektu pomedzi drôtené rebrá rozostavené v pravidelných intervaloch (svetla). Monumentalizované jednoduché biomorfné formy ako keby sa vznášali, vystupujúc z tmavého prostredia v spojení s farebným neónovým svetlom (zeleným, modrým, červeným) vyvolávajú pocit dramatického napätia. V konečnom dôsledku spájajú pradávny svet života a súčasné technické vymoženosti.  

II. Perceptor[7] a Rotor[8] (1994) približujú ešte študentské hľadanie cesty, ktoré prerástlo do dlhodobého programu. Predstavujú ďalšiu fázu záujmu autora o ideálne, funkčné pravidelné prírodné tvary vybrúsené miliónmi rokov premien. Rotujúce priehľadné formy dovoľujú rozptýlenému vonkajšiemu svetlu dematerializovať objemy do tej miery, že napriek ich rozmerom (asi dva metre dĺžky) vnímame ich ako prirodzene levitujúce objekty pripravené k elegantnému, vznášajúcemu sa pohybu. Práve za tieto diela dostal J. Drotár Cenu Martina Benku (1995).

III. Od Univerza cez Čiernu dieru po Sarkofágy a Schránky (1996-1999) – to je ďalšia časť pomyselnej tvorivej cesty sochára. Pravidelné dokonalé tvary Univerza (1996)[9] odvodené od kruhu sa v latentnej dynamike pohybujú vo výške ako UFO. O niečo zložitejšia Je Čierna diera[10] (1998). Pologuľa so štíhlou preliačinou v strede navždy (?) vťahuje do seba všetko v okolí. Zajatý priestor predsa len trochu presakuje z pavučiny drôtov, aby unikol von a stratil sa v nekonečne hlbokej vode ako svojom prirodzenom prostredí. Svetielkujúca modrá Hlbočina (1998) je skutočne vábivá. Tvarovo blízkym k nej je Sarkofág II[11] (1998). Sarkofág ako hlbočina niečoho, hlbočina ako niečí sarkofág. Nepoznáme, kde sú ich hranice. Svojráznymi sarkofágmi sú aj diela inšpirované krehkými, lebo prázdnymi schránkami živočíchov. Z jednej strany sú uzavreté pevnou drevenou časťou, aby o to viac vynikli vlnité pohyby drôtu, kopírujúce symbolické, akoby chitínové pozostatky (Schránka I[12], 1998; Schránka IV[13], 1999).

IV. Modul a Synchrotrón predstavujú geometricky pravidelné útvary, ktoré vznikajú točením sa (drôtu) okolo jednej osi. Vrstvenie odlišných misovitých foriem na seba vytvára obraz variability a zároveň blízkosti. Hoci členité, ale predsa len opakujúce sa presne rozdelené tvary Modulu[14] (2002) vyústili do valca Synchrotrónu[15] (2003), ktorý je stočený a uzavretý v nekonečnom ideálnom kruhu. Pulzujúca v ňom špirála dynamizuje nielen vnútorný priestor okolo seba, ale zároveň, vďaka tomu že je ľahko viditeľná, ako keby rozvibrovala aj priestor zvonku. Pri vhodnom osvetlení vznikajú ešte dodatočné efekty tieňohry.

V. Stopár II.[16]a Nežné napätie[17] (2005) pokračujú v rozvíjaní témy drôtených  diel zvlneného či pravidelného biomorfného tvaru, kde dôležitú úlohu má (červené) neónové svetlo prenikajúce z vnútorného objemu von do tmy.

Trochu neskôr vzniklo dielo Rituálna pozícia I.[18] (2006), ktoré spája členité oblé tvary vodného sveta s náznakom figúry. Od už spomenutých kompozícií sa líši aj tým, že je tu tesne prepojený ľudskou rukou vytvorený tvar inšpirovaný prírodou s hmotou kameňa bez viditeľného zásahu človeka.

VI. Cetus I.[19] a Cetus II. Veľká schránka[20] (2008) – je prázdno zaplnené svetlom. Jednoduché schránky živočíchov akoby znovu ožili a začali svetielkovať. Ich mohutný objem monumentálnych rozmerov je svojím spôsobom ďalším pamätníkom, poctou tomu, čo si väčšina ľudí v bežnom živote najčastejšie ani nevšimne.

VII. V roku 2008 vznikol rad diel, ktorými Autor ďalej rozvíja líniu abstraktno-prírodných motívov a zároveň sa objavuje čoraz intenzívnejšia snaha vymaniť sa z tohto dobrovoľného objatia-zajatia, skúsiť aj iné formy sebavyjadrenia. Dedičstvo[21], Posol[22], Ráno a Večer[23],  Slnečná stéla[24] - kompozície z ocele a skla, spojenie stability a krehkej tvrdosti. Už v ich pomenovaniach sú fázy dňa[25] (skoro ako u Michelangela). Stará až reliéfne skorodovaná oceľová platňa vďaka novým znakom-zárezom sa stala miestom komunikácie minulosti s tieňmi prítomnosti. Ak Posol   ešte obsahuje výrazný prvok biomorfnosti, v ostatných je iba  v latentnej podobe. Využívanie (farebného) svetla, jeho prienik z/do vnútra diela bolo v Slnečnej stéle redukované na vzťah prirodzeného slnečného svetla a stuhnutého, za pomoci tepla opracovaného reliéfneho povrchu skla.

VIII. Oceľ či sklo, Autorom najčastejšie používané materiály, napriek náznaku dynamiky, predsa len sú limitované svojimi fyzikálnymi vlastnosťami  a nedovoľujú vyjadriť/zachytiť výrazný pohyb. Oveľa viac možností v tomto smere mu poskytli Svetelné kresby (2008), kresby svetlom na ploche. Energické gestá svetelného pohybu  ako keby zaznamenávali nespútané, neskrotné kmitanie uvoľnenej oceľovej pružiny.

IX. Záujem o svetlo a jeho pôsobenie v priestore priviedol Jaroslava Drotára k tvorbe pre architektúru. Jeho Vitráže[26] (2000) sú spojením Svetla a svetla. V monumentálnych bronzových plastikách Vták a Prameň[27] (2006) svetlo, reflektormi presne nasmerované, taktiež zohráva úlohu aktívneho prvku kompozície. Najnovšie diela Autora znamenajú ešte výraznejší posun od pravidelných tvarov k prvotnému chaosu tvorenia. Znamenie vody[28] (2012) je spojením hry svetla na prirodzenom kameni a skle, ktorého pôvodný hladký povrch bol zdrsnený, zvráskavený teplom.

X. Jaroslav Drotár má vo svojom snažení viacero generačných kolegov, ktorí sa taktiež programovo venujú motívom inšpirovaných prírodnými pratvarmi. Ale iba on jediný dokázal pretvoriť do harmonického súzvuku také svojou podstatou odlišné materiály ako je oceľ, drevo a sklo.   Aj tým výrazne prispieva k rozvoju súčasného sochárstva na Slovensku.