Tie najvážnejšie témy sú vždy duchovné, teda týkajúce sa základných prejavov ľudskej duše. Láska, smútok, strach, radosť, bolesť, vedomie niečoho, čo nás presahuje, Altamira, Lascaux, Stonehenge, Rím, Ravena — sieť referenčných bodov, ktoré tvoria matricu našej podstaty.

Každý obraz nemusí nevyhnutne niesť veľké, zásadné posolstvo. Stačí krátky odkaz, správa pre náhodne vyvolených...

Posolstvo do obrazu nevkladá autor sám. Vzniká a vyvíja sa mimovoľne, v procese vnímania a reinterpretácií. A občas tam prenikne niečo úplne nečakané... Jednoduché myšlienky majú niekedy zložité interpretácie.

Tradícia je paleta s namiešanými farbami. Ctiť tradíciu neznamená rezignovať na hľadanie. Je to len dobrovoľná, vedomá a odovzdaná redukcia prostriedkov. „Zrozumiteľný“ ešte nemusí znamenať „popisný. Dve pretínajúce sa čiary prenesú niekedy viacej emócií než figurálna freska.

Maľba je vždy priemetom maliarovej túžby. Túžba po čistých veciach vedie k čistým obrazom. Ale niekedy to zlyhá... Symboly a insígnie sú katakomby, v ktorých je ľahké zablúdiť. Myšlienky, asociácie, ktoré symbol spúšťa, rýchlo a neomylne odvedú divákovu pozornosť od podstaty obrazu. Pokiaľ túto podstatu netvorí symbol sám. Snaha o všeobecnú prijateľnosť vedie k opakovaniu sto razy videného. Otvorenosť‘ je conditio sine qua non. Otvorenosť‘ znamená v línii autor – divák oveľa viac než vzdelanie, poučenie, skúsenosť. A pri tom je to len prostá ochota prijímať nové/iné/cudzie veci bez zaujatosti a s čistým srdcom. Je to brána, cez ktorú vystupujeme zo seba a vchádzame do obrazu.

Cirkevné/sakrálne umenie implementuje veľmi pomaly nové formy a prejavy (koncept, inštalácia, nové médiá). Nevadí. Každý nový objekt je hlas v koncile... Špecifikum súčasného (nielen) sakrálneho umenia NIE JE v uvoľnenej/abstraktnej/štylizujúcej forme. Tá je len dôsledkom nového spôsobu rozprávania, kde je literárny príbeh nahradený priamym prenosom emócií. Dvetisícročným oblúkom sa dnes sakrálnemu umeniu čiastočne vrátila pôvodná funkcia – identifikácia zasvätených a budovanie ochrannej hrádze pred profánnymi prúdmi, ktoré minútu po minúte programovo zbavujú svet viery, nádeje a poézie. Budovanie pevnosti pred vyprázdnenou pseudokultúrou celebrít, kultúrou „civilizovaného západného sveta.

Pojem sakrálne umenie, tak, ako ho väčšinou vnímame, má korene v kresťanskej Európe. Toto konfesijno-regionálne vymedzenie ho dostáva do zdanlivej izolácie. Majoritné trendy svetského umenia sa vyprázdnili z obsahu, vyčerpali v opakovanej forme a pomáhajú si koketériou s rôznymi exotickými inšpiráciami – primitívnym umením Afriky, mayskými reliéfmi, čínskou kaligrafiou. Sakrálne umenie má svoj obsah vyplývajúci z podstaty veci a vývoj jeho formy je určovaný odlišnými trendmi. Jedno i druhé je asi dobre.

Obraz a modlitba

Maľba je tichá, vášnivá, extatická... Mohlo by sa zdať, že práca na obraze je kýmsi ekvivalentom modlitby, že môže modlitbu dokonca nahradiť. Nemôže. Akokoľvek prežívame podobné/rovnaké pocity, jazyk i obsah je iný. Obraz, socha, objekt sa však môžu stať nemým a dôstojným sprievodcom modlitby. V duchovnom umení je toto ich najvyššie poslanie.

Vážnosť sakrálnej maľby nespočíva primárne v jej literárnom obsahu. Tá najhlbšia vážnosť tkvie v tom, že tieto diela sú svedkami našej modlitby. Kľačíme pred nimi v tej najintímnejšej z chvíľ, keď komunikujeme s nebom. Práve toto im dáva jedinečnosť a naplnenie zmyslu.

Mobily Alexandra Caldera, šupiny poháňané neviditeľnými prúdmi vzduchu ticho plávajú priestorom. Ruženec je socha. Mobil poháňaný modlitbou...

Ján Kodoň

K svojej jednoduchej a priamočiarej viere nepotrebujem pozitívny výsledok rádioizotopovej analýzy turínskeho plátna. Stačí mi vrúcnosť obetného stola v Notre Dame. Keď som prvýkrát vošiel do katedrály Notre Dame de Paris, z diaľky to vyzeralo ako segment obrovského gotického rebra, ktorý staviteľom zvýšil a tak ho nechali ležať uprostred sanktuária. Mohutný bronzový kubus so štíhlymi figúrami štyroch evanjelistov vpredu a štyroch prorokov po stranách. Krásny stôl – čistý, proporčný, moderný, jednoduchý, dôstojný, monumentálny, dojímavý... skutočné srdce liturgie.

Arch. Ján Kodoň /SK/