Choose your language:

DEMONŠTRÁCIA INTEGRÁLNEJ STRATÉGIE V PROCESE GLOBALIZÁCIE

Mgr.Marián Paukov, PhD /SK/

Kľúčové slová:    etické imperativy,  substancionalizácia  plurálneho,  pluralizácia substancionálneho, postmoderná doba, Zlatý rez. 

 

Keywords:  the ethical imperatives, the substantiation of pluralism, the pluralisation  of the substance, the postmodern era, the Golden Section.

 

The identity of the man in the mutual transformation of external and internal parameters in the post-non-classical time. The post-non-classical interconnection as an expression of the duality of man and technology in the globalization process. Ethical imperatives and the search for the common minimum in the dialogue of Eastern and Western cultures.The topic of this article is the substantiation of the pluralism and the pluralisation of the substantial in the postmodern era.  

 

Etické imperatívy  a hľadanie spoločného minima v dialógu kultúr Západu a Východu.

 

Ak moderne išlo o aktivitu smerom k objektu a objektívnemu a v postmoderne o pôsobenie objektu a objektívneho vo vzťahu k subjektu, v súčasnosti – postneklasickej dobe -  sme svedkami  búrlivej premeny a preskupenia vonkajších a vnútorných parametrov. Z vonkajšieho sa stáva vnútorné a z vnútorného vonkajšie. Tento proces je tak globálny –makroskopický, a zároveň mikroskopický, že preň  nenájdeme lepšiu metaforu ako zmienenú koreláciu Mikoláša Kuzanského z 15. storočia, který sa tiež vo vysokej cirkevnej funkcii usiloval o dialóg Západu a Východu.  Kuzanského mikrosvet je zahrnutý v makrosvete a makrosvet sa odvíja od mikrosveta. Avšak dnes aj samotné  ohnisko sa preostruje alebo znejasňujúco zaostruje. Nazdávam sa, že beletria omnoho plastickejšie ako institucionalizovaná filozofická literatúra je schopná vyjadrovať nové periférne situácie – premeny identity človeka a zároveň  zintímnenia geografických a geostrategických parametrov. Myslieť sféricko-geograficky  - sa nevyspytateľne pretransformováva do najvnútornejších motívov jednotlivca, a tiež opačne - z nekonečna  vnútraz existenciál   - sa stávajú najrozhodujúcejšie faktory vonkajších podmienok existencie ľudstva, pokoja a mieru.

Objavujú sa názory – ako „nazvať“ ubehnuté 20. storočie. Jeden z takých názorov konštatuje, že išlo o existenciálne 20.storočie, pomenované podľa francúzskeho filozofa Jeana Paula Sartra. Sartrove století – to je kniha francúzskeho filozofa  Bernarda Henri Lévyho. Dali by sa z tejto knihy  „vyčítať“ pohnuté – vonkajšie aj vnútorné – dejiny 20. storočia?

            Ak sa dnes hovorí o novom stredoveku, tak si spomenieme na vtedajší, nielen obmedzujúci, ale stimulujúci dialóg filozofie a teológie. Nie je to len záležitosť humanitných fakúlt, lebo pôsobenie na duchovnú klímu society a aj na najindividuálnejšiu emocionálnu sféru budúcich inžinierov sa deje aj prostredníctvom prepájania inžinierskych disciplín, pluralitnej filozofie a nedogmatickej teológie alebo systematickej teológie. Ako príklad možno uviesť veľký zájem už v minulosti pracovníkov i študentov našej fakulty o dielo takého významného teológa 20. storočia, ako bol Romano Guardini.[1] U laureáta Nobelovej ceny Wernera Heisenberga sa tento záujem sústreďoval najmä cez „prienik“ fyziky a prírodnych vied ako celku  - k základným otázkam viery, ktoré motivoval Romano Guardini. V dobe otvorenej informačnej spoločnosti – z hľadiska slovenského „informačného ohniska“ – nebolo však jednoduché dostať sa k slávnej reči Wernera Heisenberga pri preberaní Ceny Romana Guardiniho z obdobia sedemdesiatych rokov minulého storočia.

            Pri hľadaní rôznych podôb filozofie techniky sa málo zohľadňuje skutočnosť, že tie najodvážnejšie projekty prichádzali z veľmi vzdialených oblastí – len metaforicky označené – ako ezoterické projekty. Ezotérny – vnútorný okruh - sa napája v postneklasickej dobe na exoterný – vonkajší okruh, a tiež opačne z exoteriky sa stáva ezoterika. Homo liturgus vo  filozofii a v kultúrnej praxi nemalo len pozemský sakralizujúci zmysel, ale bolo často v spriahnutí s antropologickou organoprojekciou. Bola tu  snaha o kozmické dimenzie – dosiahnutie  chýbajúci pozemského priestoru. Ľudské orgány sa dokončujú prienikom do celého vesmíru, čo však platí v súčasnosti zrejme aj opačne.

            Predkladám niekoľko myšlienok k architektonike vnútorného a vonkajšieho budovania sociálneho priestoru, pričom netreba pripomínat, že asociačná niť nás vedie od Romana Guardiniho k slovenskému teológovi Ladislavovi Hanusovi, který je považovaný za jeho najvýznamejšieho následovníka (žiaka) na Slovensku.

 

2 Postneklasická spriahnutosť jako vyjadrenie duálnosti člověka, techniky a génia v postneklasickej dobe.

 

V nasledújúcich odstavcoch[2] sa odvolám na vlastný archívny materiál, z ktorého som čiastočne publikoval úryvky v časopise Informácie z prostredia CAD pre architektúru, interiér a design - ako odpoveď o zmysle sochárstva. Tento pojem je zameniteľný s technikou a technológiou v postneklasickom zmysle. Ide teda o jednotu ora et labora, jednotu homo liturgus a homo faber – ako postneklasickej antropológie techniky v širokom slova zmysle.

 Naznačím určitú paradoxnosť pri typologizácii konkrétneho historického času a geografického priestoru: vždy iné dve dvojice štvorčlenky budú previazané. Ide  skôr o  postihnutie  typov a náčrt logiky vývoja ako o historickú rekonštrukciu výtvarného a architektonického materiálu, hoci historické a vývojové hľadisko nestrácam zo zreteľa. Čisto hypoteticky možno uvažovať o rôznych kombináciách –v rámci komplexného zúžitkovania štyroch motívov – grafickosti, maliarskosti,  monumentálnosti a plastickosti. Jednota a harmonickosť - to je vecou „vŕšenia“ dejín“  modelu sochárstva, či už z hľadiska sochárskeho kánonu, umeleckej a výtvarnej scény klasického, neklasického (abstraktného) alebo postneklasického typu, korešpondujúceho  s postneklasickými praktikami vo všeobecnosti (1).

Zjednodušene – rozoznávame dva odlišné prístupy k soche alebo objektu, pričom rozdelenie výtvarných umení na skulpturálno-grafické a na maliarsko-plastické je len
jedným aspektom zložitejšej umeleckej morfológie, ktorú tu predkladám.
Prvý typ, v duchu klasickej estetiky, je monumentálny prístup – obelisk. Ale
obelisk to neboli len reliéfy, ale aj nápisy (akási mikrologická rovina možných
monumentov), na túto stránku by sa nemalo zabúdať práve v dobe budovania slovenskej
štátnosti. Bolo tak v Starom Egypte a bolo tak aj v Antike (2).

Historik architektúry Václav Mencl, možno nechtiac, v práci o ľudovej architektúre v Československu, pripisoval vertikálno-tektonický princíp hlavne cudzím etnikám, ktoré v minulosti žili na území Slovenska, aj keď uvažovanie o prípadnej „slovenskosti“, hoci bol Čech, mu nebolo vzdialené. Predsa, v našom prostredí, sa podľa neho, vztýčený kameň (monolit), či už priamo alebo - prenesene - cez tektoniku - ako to bolo aj v antike, nevyskytoval.Preto, lebo sme neboli - dopovedané - tektonickým národom, ale boli sme – len roľníkmi a preto sa drevené trámy ukladali, ako leží skosená tráva, naležato. Podľa Mencla to vyznelo možno tak, že takzvanou sochou začínali stavbu neslovanské etniká. Drevený trám – bol v strede stavby alebo ako hrazdy po bokoch. A čo architektúra drevenných domov v okolí Bardejova, kde krb bol spojeny s nebom, teda komín bol akoby tou sochou (3)?

Analogicky by to potom bolo aj s monumentami – vraj sme ich nemali, (na Spiši sú v okoli SpišskýchVlachov) mali sme len valúny, použité z riek na dlažby slovenských miest. Ale aká je filozofia týchto valúnov, ktoré by sa mali dostať naspäť zo súkromných
chát, kde sú - ako by niekto humorne povedal – akoby vyšité. Azda akási novodobá nechcená paródia na archetyp slovenských výšivok, miesto, ktoré im patrí v duchovnom zmysle? (A čo kysucké gule, kamenne monolyty s presným guľovým tvarom? Sú v lese, ale už možno väčšina je na priedomí chalúp. Podobne gule sa nachádzajú len v Kostarike a nedavno objavili podobné v Bosne, ale sú oveľa menšie. Nachádzajú sa v okolí záhadných bosniackych pyramíd). Teda, zjednodušene: prvý typ –to je posolstvo kameňa Nebu. A druhý typ – to je posolstvo z Neba – Zemi. Prvý ide zdola hore, druhý zhora dole (4).

            Len málo vieme o tom, že Kelti, (vynechávam slovenské konexie) paralelne s antickými národmi stavali niekoľkoposchodové sklenené domy a tiež
je falsifikované to, že boli vytlačení antickými Rimanmi. Z odstupu vidíme,
že oni,  takpovediac, nežili zo Zeme, žili totálne zhora, a nevytlačili ich
Rimania, ale rozvrátili sa sami zvnútra. Ich sklené domy – to bolo
posolstvo Neba Zemi. Avšak nedajú sa aj dnes nájsť analógie s týmto
historickým precedensom v súčasnosti - v mori sklenených domov?
Koncentrovaná mestskosť stratila kontakt s vidiekom v širokom slova zmysle. Je to len v architektoch a v ich často aj chorom  myslení  alebo minimálne, že sa nestretnú  osvietení architekti s osvietenými objednávateľmi (5).

Nejde aj tu o analógiu v poľnohospodárskej politike EU voči Tretiemu svetu?
Novodobé mestá od antiky po súčasnosť vykazujú za jednu generáciu (1)
demografický pokles na O,7. A čo juhoamerické a africké mestá, ktoré sa zväčšujú dvojnásobne „za pár” rokov? Čierne diery nie sú len v kozme, ale aj alebo
hlavne okolo nás. Nezabúdajme preto, že precedens sklenenej klietky
existoval dávno pred novodobou železnou a zlatou klietkou (6).

     Ak môžeme veriť Maxovi Weberovi, tak podľa neho sedliak na dedine ani
nevedel, že antika bola vystriedaná stredovekým feudalizmom. Tiež podľa
neho, rímske cesty, neboli komunikáciami - pre občanov, ale bojovými
cestami. Takto možno pokračovať ďalej a spoločne s Marshalom McLuhanom
konštatovať, že konský chomút a strmene vytvorili prvý bojový tank. Národy
Stepy, však nie z tektonického, ale kočovného hľadiska vztýčili koly v
stanoch a potom stredové brvná v domoch. Čo je určite rozdiel v porovnaní s
germánskou tektonickou hrazdenou architektúrou. A to ide - o priamy aj o
nepriamy kultúrny zmysel – kultivovanie. Narody Stepy sa permanentne presúvali a preto nepoznali to, s čím prešla Európa od benediktínov – zostať na jednom mieste a to miesto všemožne kultivovať. Predsa však aj Západ vie od Izraelitov – čo je to - putovať v stane. Stan a jaskyňa (miesto dole) sú preto dva archetypy židovsko-kresťanskej kultúry Západu, ale aj kresťanskej ortodoxie (7).

Materialita a idealita až do neskorého stredoveku išli duálne vedľa seba.
Ďalej sa už takto nedalo ísť. Boh bol niekedy v ranom stredoveku - blízko, potom
sa vzdialil - bol ďaleko. Západu pomohol Východ, ktorý skrze španielské
mestá bol vlastne na Západe. Tomáš Akvinský sa učil od Maimonidesa, ktorý vykladal judaizmus v súlade  s aristotelovskou tradíciou a ktorý na Mojžišovi vyzvihoval to, že on sám si určil čas, keď ho mohol Boh inšpirovať. Išlo aj o hviezdy (o nejaké takzvané hviezdy ide vždy). Nie my sa máme riadiť hviezdami, ako nás nabáda astrológia, ale hviezda sa riadila Ním - a potom nejako aj my po Ňom, a nie po nich. Nie hviezda ukazovala na Neho, ale On ukazoval na hviezdu (8).

         Spomeňme si na príbehy o filozofoch, hviezdach a jame. Možno tiež nevieme, že stojíme v nejakej jame, lebo čakáme ne hviezdy (take aj onaké), namiesto toho, aby sme sa takmer  božsky (nezabúdajme  poučenie z Maimonidesa) pokúsili „ukázaťna tú našu hviezdu, na - náš hviezdny čas (9).

         Východné stavby sú vnútorne previazané s ich kaligrafiou, kde tiež možno pozorovať (najskôr v Japonsku) vplyvy Západu. Celkove tam však tradičná architektúra začínala od strechy– z Neba. To je zároveň tretí princíp, ktorý je previazaný so štvrtým prístupom k stavebnému material, alebo takzvanej sociálnej plastike v širokom slova zmysle, vrátane ich tradičného sochárstva. Štvrtý princíp možno pochopiť rovnako na čínskej kalaligrafii (kde v porovnaní s japončinou prevládajú šikmé tvary) ako aj v motíve – strechy. Tá je odkrytá aj zvnútra, nie je len vonkajšou, ale aj vnútornou  (chcel by som povedaťs filozofom Lyotardom –mikrologickou úrovňou textu) tektonikou (10).

         V tejto súvislosti by sa nedalo novým spôsobom interpretovať tradičné slovenské ľudové stavitelstvo, ktoré je konkretizáciou strechy ako (predbežne len) jedného archetypu?

A kde je vztýčený kameň, ktorým sa pyšnia iné veľké kultúry? – Vy ich nemáte -  ste roľníci, alebo modernejšie, ale rovnako nepresne - kovoroľníci. To síce zodpovedá sociologickému materiálu - zo Slovenska, ale nezodpovedá to hĺbkovejšej geokultúrnej morfológii slovenského etnika (11).

Ak som v predchádzajúcom texte čiastočne zúžitkoval vlastný materiál z rozhovoru v odbornom architektonickom časopise, v nasledujúcich odstavcoch[3] odpovedám na písomné otázky študentov. Časť textu opublikovali v študenskom časopise Škrt – časopise cechu strojárov.

Myslíme - vrátane mňa - linearisticky a monochromaticky. Myslime a žime polychromaticky, a nelinearisticky! Zároveň tá mnohosť - nech je to Jedno (12)?

V roku 1968 parížski študenti počas známych májových protestov niesli heslo: dali ste nám odpovede, kto nám otázky k týmto odpovediam?[4]

            Škola je formovanie  otázok, nie hlavne odpovedí.  A dobrá škola je aj uvažovanie o ideálnom priestore – aké by mohli byť vyučovacie priestory Slovenskej technickej univerzity. Aj z nevýhody možno vyťažiť niečo. Stred mesta Strojníckej fakulty je vyvážený nakopením koncentrovanej mestskosti. Veď sa hovorí, že najvýznamnejším strojom je mesto samotné. Na Svetovej výstave v Šanghaji bolo za vzorové mesto budúcnosti – ekologicky, energeticky  aj transportne - vyhlásené mesto Brémy (13).

Základom všetkých výtvarných umení bola vždy architektúra. Prvotné inšpirácie nielen k výtvarnosti, ale aj všeobecnej múzickosti som získal od rodičov. Nedalo sa však ísť cestou - kresliť a maľovať a zároveň študovať zložité obdobia z dejín umenia. Už vtedy som mal rád prednášky z filozofie. Fascinoval ma český filozof Jan Patočka, ktorý bol vtedy zakázaný. Išiel som po jeho textoch z dejín filozofie, ale písal aj o hudbe, divadle. Dodnes - čítať Patočku – to je pôžitok. Vyznal sa aj vo všeobecných dejinách a dokonca zohľadňoval v nich aj technický aspekt. To je moja téma v súčasnosti – technický aspekt svetových a slovenských dejín a osobitne na území Slovenska, alebo na území, kde žili predkovia Slovákov. To sú napríklad vynikajúci vynálezcovia, vedci a technici a tiež umelci majúci aspoň vzdialených predkov zo Slovenka (15).

Mám rád knihy spomienkového charakteru. Je to literatúra faktu, ale dobrá literatúra je tiež niekedy „faktom života“. Umberto Eco hovorí, že je hlavne čitateľom, a nie natoľko spisovateľom. Ja som akoby praktik v oblasti teórie umenia, a dávno než som sa začal venovať dejinám techniky, sociológii, etike a dejinám filozofie – to boli pre mňa pomocné disciplíny pre odbor dejiny umenia. Obrátilo sa to. Čo nie je na škodu. Na druhej strane šírka a vzdialenosť týchto predmetov je  od seba obrovská. Jednotlivé spoločenské disciplíny sú od seba viac vzdialené ako technické a prírodovedné odbory (16).

Rád sa pozerám do knihy Wernera Heisenberga Fyzika a filosofie, kde je predslov Miroslav Krála. M. Král bol od sedemdesiatych rokov prohibitným autorom, a ten ma viac fascinoval ako iní „čistí“ filozofi. Bolo vidno, že jeho knihy o vede filozofii mali prírodovedné pozadie. Je zaujímavé, že v živote podstúpil temer podobnú konverziu ako to bolo u Aurélia Augustína (17).

Začiatkom sedemdesiatych  20. stor. rokov získal cenu  Romana  Guardiniho  práve Werner Heisenberg, ktorý pri preberaní ceny zdôraznil primát etiky pred fyzikou. Reformátor kresťanskej liturgie R. Guardini mal slovenského žiaka, a to bol Ladislav Hanus. Slovenskí architekti sakrálnych priestorov komunikovali s týmto teológom. Téma liturgia a technológia má všeobecnejší charakter (18).

Vraciam sa ku knihe Lewisa Mumforda Technika a civilizace a tiež ku knihe  Alexisa Carrela - Člověk tvor neznámy, ktorá mohla byť zrejme vydaná len do roku 1948, podobne ako L. Mumford.  Carrel bol priateľom letca Lindberga – a študentov nabádam – hľadajte a buďte priateľmi aj s ľuďmi z ďalekých odborov od vás, ako to bolo medzi Carrelom a Lindbergom. Mnohí vynálezcovia v technike boli napríklad lekári, napríklad praotec turbíny Ján Andrej Segner bol najskôr lekár a na konci života sa venoval hlavne fyzike (19).  Leonardo da Vinci napísal, že vždy je lepšie piť z prameňa ako zo džbánu. Prameň – to sú originálne texty alebo aj dáta z akýchkoľvek odborov, nachádzajúce sa pomocne „druhotne“ na internete, teda nielen v papierových vedeckých monografiách, ktoré je nevyhnutné čítať v prvom rade. Preto dnes oceňujem, že môžem čítať memoáre aj negatívnych osobností,  tie by však nemali prevažovaťnad textami veľkých a  svetlých autorov. Tiež by sa nemalo zabúdať, že celou polyžánrovou knižnicou je Biblia alebo Písmo sväté, čo je minimálne vzorom, aj pre ten najvedeckejší poznámkový (podčiarový) aparát.

                Myslieť monochromaticky – to bolo nemecké myslenie. Veľmi dávno som sa dostal k románom Maxa Frischa, napríklad Homo faber. Nevedel som vtedy, že to  bol vynikajúci príklad na monochromatické technokratické myslenie, myslenie ktoré bolo v zajatí „vyčerpania“ jedného motívu – a aj jeho aplikovania „do praxe“-  v protiklade polychromatickému (mediteránnemu) – robenia mnohých vecí naraz. Avšak dnešné -postneklasické myslenie môže do seba integrovať aj monochromatizmus nemecký aj mediteránny polychromatizmus. 20. storočie mohlo byť nemeckým storočím. Že sa tak nestalo je zložitejšie pochopiť a aj vysvetliť. Len malý príklad  na migráciu motívov zo vzdialených regiónov. Išlo o zámena jedného písmena za iné – a následné očarenie týmto javom. V Nemecku sa v prvých desaťročiach 20. Storočí sa  písalo  Fordschtritt      (zámená t na d)  namiesto Fortschritt (pokrok). Ale podobne to bolo aj vo Francúzsku a v Rusku v tomto období.

3 Substancionalizácia plurálneho a pluralizácia substancionálneho v postmodernej a postneklasickej dobe.

 

V postneklasickej dobe dochádza aj prehodnocovaniu minulých dejín kultúry a technologie v širokom slova v zmysle z hľadiska postneklsickej perspektívy. Pričom dochádza práve k substancionalizácii plurálného a pluralizácii substancionálneho. Nestačí hovoriť len o nesubstančnom modeli ontológie - teda s tým koexistujúcej  aj ontológie techniky a technologie - ako to niekedy presadzoval filozof Egon Bondy.

Ak by som chcel byť stručný a mal  odkázať na nejaké literárne alebo umelecké dielo- naznačujúce bachtinovský veľký čas,  kde sa podobný proces popisuje a zároveň akoby skryto - v zmysle gréckej alathei pomenúva -  tak paradoxne sa musím poohliadnúť po autorovi z 19. storočia. Huizinga hovorí aj v  súčasnosti ako o podzemnej skrytej rieke z neskorého stredoveku  - ako o člověku  hrajúcom  sa -   Homo ludens.  Dnes sa  píšu vo svete, ale aj nás, a ešte k tomu v humoristickej podobe, traktáty: O stručnosti[5].  A čo samotné O? Takáto hra ruského spisovatel je možno  - „najstručnejšie  možná“ - hra s veľmi protirečivým obsahom,  Je to každopádne aj hra  s - OOblomov, Obyčajný život, Obryv.

Tretí román: Obryv – to sa však v slovenskom alebo českom preklade stratilo. Evokuje to možno postneklasickú – veľmi stručnú  sématickú hru – žijeme azda v čase post- O, teda v postgončarovskej, zrozumiteľnejšie – v postneklasickej dobe. Parodujúc dobový slang: v spore: „je to o tom“ – „nie je to o tom“, postneklasická  odpoveď, ako aj otázka, by mohli znieť: „my sami sme zrkadlom znevideteľňujúcom naše  Ja, alebo TY, usilujúce sa o plnosť a o identitu, avšak chtiac-nechtiac robíme z nich (aj zo seba) Ono. O – ako „genetický kód“ je stále v hre. Je to akoby ešte stručnejšie a pritom - plné významov - moderné haiku.

Vrátim  sa ku Gončarovovi. Z Obryvu sa v českom preklade stalo Strž, čím sa vytratila nuánsa možnej premeny jedného typu neaktivizmu na protichodný typ aktivizmu, pričom faktory premeny (filozoficky: metanoi) - akoby sme mali hľadať nie natoľko len v románovej trilógii - možnej osobnostnej inverzii -,   ale v rovnakej, ak nie väčšej miere, v geografickom,

zintímňujúcom sa priestore, rozpohýbanom ohnisku. Tieto udalosti sa odohrávali počas dvojročnej cesty okolo sveta ruského spisovateľa v  románe Fregata Pallada. Akoby oproti vonkajšiemu komizmu antiky a postantiky v židovsko-kresťanskej kultúry nastupilo vzájomne premeniteľné ohnisko „vonkajšie-vnútorného kozmizmu“ byzantsko-pravoslávneho nesynoptického evanjélia, ktoré naozaj tvorí jadro spirituality v tomto regióne. Do nemoty sa aj u nás pripomínala oblomovčina, ako určitý sociálny jav pasivity a nečinnosti, ale aj u Gončarova šlo zrejme nešlo len o skrytý poukaz k tej najviac predstaviteľnej aktivite v Obryve - ako protikladu k Oblomovi a Obyčajnej histórii, ale možno omnoho viac o skrytý poukaz: myslieť morom, alebo preostrujúcim sa ohniskom.

Filozofi na more! Takto sa neskôr vyjadril Friedrich Nietzche.   Švajčiarsky spisovatel Max Frisch tento jav bezhraničného a neľudského technokratického aktivizmu pomenoval ako Homo faber, dielo, ktoré v danej dobe silne rezonovalo aj vo filmovom pretlmočení.

Len symbolicky sa odvolám na reprezentatívny časopis Voprosy filosofii, který bol u nás niekedy makulatúrny, dnes je nedostatkový: „V 20. storočí sa stalo zjavné, že otázka budúcnosti ľudstva je neoddeliteľne spätá s problematikou technologického vývoja, meniacimi sa životným prostredím a samotným človekom… …Dnes, v druhom desaťročí storočia  21. storočia môžeme s dostatočnou istotou povedať: prebývame v oblasti technológií, technológia prebýva v nás." A treba so všetkou filozofickou serióznosťou reagovať na  diskusie  o otázkach nielen ľudského prispôsobenia sa technoprostrediu, ale tiež ku koevolúcii, stále viac sa  technologizujúceho človeka a stále viac sa antropologizujúcej technosféry.“[6]

Uvediem  druhý  príklad,  ktorý  vzhľadom na tamojšiu vedeckú  - Východno-Západnú a Západno-Východnú komunikáciu – „prúdiacu“ ukrajinským Ľvovom, by sa dal už podmienečne zaradiť - do stredoeurópského – ak nie politického – tak aspoň čiastočne mentálneho a kultúrneho - priestoru. „Vyfarbujúci“ príklad z tohoto prostredia, akoby  v niečom “kategoriálne klasifikoval“- približne desiatku krajín s krížiacimi sa civilizačnými, kultúrnymi a religióznymi formami. Diskurz so stredoeurópskeho regiónu sa v minulosti - a nepodobne to nie je ani v súčasnosti - vyznačoval kombinovaním rôznorodých vedeckých a individuálno-mentálnych  modelov, akoby vnútorných „strojov“, ktoré potom stáli za mnohými vynálezmi, alebo objavmi významých osobností tohoto regiónu. Stačí azda pripomenúť Svetové výstavy na konci 19. storočia vo Viedni a ich propagačno-inovatívny vplyv na nasledujúci technologický pokrok.

Po zadaní hesla zolotoje sečenije (zlatý rez) v ruskojazyčnom vyhľadávači yandex sa konštatuje, že princíp zlatého rezu sa neobmedzuje len na oblasť prírodných a matematických vied, ale sa uplatňuje aj v sociálnej oblasti a teda v aj spoločenských vedach. Jedným z takých teoreticko-praktických prístupov sa nazýva „tetrasociológia“, ktorá spája  moderné informačné technológie a matematické znalosti so zákonitosťami v sociálnej sfére. Konkretizuje sa tým myšlienka syntézy dvoch kultúr (technické a humánne), a dvoch svetových   názorov    (Západné  -   štruktúrno-funkcionalistické  a  Východne  -     holistické a hodnotové).  Alexej   Stachov  a  jeho  kolegovia  pomocou  navrhnutej  tetrasociologickej

a  filozofickej paradigmy iniciovali unikátny vzdelávací projekt celosvetového významu – Medzinárodnú    Harmoniu  ‑  Peace  Academy   a  univerzálne   (globalistické)   harmonické vzdelávanie. Nejde o jednorázový akt, ale o dlhodobý proces - preto je to cesta spolupráce a komplementárnosti vedeckých teórií.[7]

V stredoeurópskom prostredí existuje dlhodobá tradícia reagovania na mnohoraké výzvy  aj z toho kultúrne najvzdialenejšieho regiónu. Paradoxne povedané: ísť kultúrne, teda metaforicky na Východ, sa konkrétne realizovalo tak, že ľudia – (vyjadrene doslovne -metonymicky - ako párovej kategórii k metaforickému pólu) išli napríklad na Iberský polostrov (geograficky na Západ), kde pred európskou renesanciou dochádzalo (napríklad v Córdobe) k ovplyvňovaniu a miešaniu židovsko-kresťanských, islamských a celkove orientálnych civilizačne-kultúrnych motívov.

 

Záver

 

V diskutovanej problematike – o Umení (anticky techné) v širokom slova zmysle - šlo len o náčrt otázok, ktoré sa vynárajú ako aktuálne, pričom mnohé iné otázky sa dezaktualizujú, keď sa kladú fundamentalisticky. Ukazuje sa, že treba inak položiť dôraz a inak zoskupiť geokultúrne parametre, čo si vyžaduje práve proces globalizácie, pričom hlavný dôraz sa v stati kládol na hľadanie v zmysle možnej substancionalizácie  – vedeckého aj kultúrne-civilizačného – pluralizmu a tiež komplementárne – poukaz  k nevyhnutnosti žiadúcej pluralizácie (polychrómnosti a mnohorakosti) substancionalizmu Umenia. Filozoficko-kritický aspekt umeleckej a technologickej kultúry by sa  tak mal  vynárať neustále, aby nedošlo k strate súvislosti s jednotivými odbormi civilizačnej praxe – to na jednej strane. Na druhej strane - aby aj pomocou filozofickej argumentácie- nedochádzalo k absolutizácii „jednoty“, na úkor oslabenia kategoriálneho myslenia, spätého so zmenou - preostrovaním charakteru kategórií umeleckej a technologickej kultúry.

(V súvislosti so symbolickým priblížením k fotografickej technike -  by sme nemali zabúdať, že napríklad Hokusaiove grafiky Hory Fuji z 18. storočia – to je azda anticipácia dnešnej fotografickej expozície: jednej tisíciny alebo desaťtisíciny sekundy, a podobne –
a v naznačenom zmysle a všelijako inak - to možno pozorovať aj v akejkoľvek inej  umeleckej sfére, vzhľadom na relácie – minulosť – súčasnosť – budúcnosť.)

 

 

Literatúra:

Carrel, Alexis: Člověk tvor neznámy. Praha 1939

Frisch, Max: Homo Faber. Praha: Český klub 1996

Gončarov, I.A.: Strž. Praha: Vyšehrad 1952

Gončarov, I.A.: Fregata Pallada. Praha: Státní nakladatelství krásné literatury a umění, 1964

Gončarov, I.A.: Oblomov. Praha: Vyšehrad 1951

Gončarov, I.A.: Obyčajná história. Bratislava 1946

Lévy, Bernard-Henri  Sartrovo století. Brno: Host 2003

Internet:

1 Aleksejeva, I. J. - Čeklenov, V. V.: «Technoljudi» protiv «postljudej“ - NBIKS-revolucija i buduščeje čeloveka - 2.04.2013 (stiahnuté 5.6. 2013

2 Kisima,V.V.: Postneklasičeskija praktika: refleksivnosť i upravlenije. In: Voprosy filosofii. Inter.vyd.: http://vphil.ru/index.php?option=com_content&task=view&id=110&Itemid=52

(stiahnuté 3.06.2013)

3Polemika o vede, viere a ideológii. In: http://adam.humanisti.sk/?p=98 (stiahnuté 16.11.2011).

4 Voprosy filosofii. Internetové vydanie: http://vphil.ru/index.php?option=com_content&task=category&sectionid=9&id=23&Itemid=44 (stiahnuté 5. 6.2013)



[1] V rámci „žánrovej jednoty“ – odvolávania sa na ruských filozofov, dolujem v pamäti: práve Romano Guardini bol predmetom záujmu jednej z najvýznamejších ruských fiozofiek - Gajdenkovej v časopise Voprosy filosofii

[2] (vlastný archív: 1-11)

[3] Vlastný archív: 12-21

[4] (vlastný archív: 14)

[5] Je to názov knihy známeho slovenského polyžánrového autora: Korner Földvári: O stručnosti. Bratislava: Vydavateľstvo L.C.A. 1999.

[6]Aleksejeva, I. J. - Čeklenov, V. V.: «Technoljudi» protiv «postljudej“ - NBIKS-revolucija i buduščeje čeloveka. Voprosy filozofii 2013, No 4. Internetové vydanie - 2.04.2013 (stiahnuté 5.6. 2013)

 

[7] Stachov, A.P.: Garmonija Mirozdanija i Zolotoje Sečenije“ Drevnejšaja naučnaja paradigma i jejo roľ v sovremennoj nauke.  In: http://www.obretenie.info/txt/stahov/harmoni1.htm#070 (stiahnuté 6.6.2013)

Copyright © 2011-17 Forfest.cz. Stránky archivovány Národní knihovnou ČR. Hosting stránek zajišťuje Tomáš Poles. Vstup do administrace.