Choose your language:

UMENIE AKO OBRAZ ĽUDSKEJ IDENTITY

Ak. Mal. Eva Trizuljaková

H.G. Gadamer predstavuje antropologický základ našej skúsenosti s umením v niekoľkých pojmoch, na ktoré významne vplýva aj hudobné umenie.

Umenie je formou ľudskej kreativity. Sama tvorivosť – vedecká, myšlienková, umelecká či technická patrí medzi najušľachtilejšie aktivity ľudskej bytosti a je upomienkou na obraz Boží v človeku. V umení ako takom ide vždy o reflexiu a o duchovný výkon. Prvým krokom umenia je hra, ako elementárna funkcia ľudského života. Hra sa javí ako princíp života, ako vnútorná energia i ako samopohyb. Hra predstavuje slobodný impulz, ku ktorému sa druží pohyb a otvorený priestor. Ide o pohyb bezúčelný, ktorý je zjavením plurality, manifestáciou života, ale aj mnohosti a prebytku. Prebytok signalizuje nepragmatickú životnú funkciu umenia a prekračuje jej účelové normy.

Bez prvkov hry je kultúra človeka fakticky nemysliteľná. Či už sa umelec vyjadruje v tradičných tvaroch, alebo sa inšpiruje moderným štýlom, vždy ho k výstavbe hrou vyzýva samotné dielo. Zvláštnosťou ľudskej hry je, že ten samopohyb, tú formu bezúčelnosti, ovláda sám autor svojím rozumom a vôľou. Cieľom, kam hra smeruje je bezúčelné chovanie samo o sebe; ono je fakticky tým o čo v hre ide – je to stredobod každej hry.

Námaha v hre, ctižiadosť a vehementné nasadenie hráčov predstavujú prvý krok na ceste k ľudskej komunikácii. Hra ako taká je akýmsi sebapredstavovaním hravého pohybu. Pretože ak sa hrou niečo predstavuje, vždy to má cenu pre širšie obecenstvo. To čo sa vykladá ako hra, znamená zároveň, že čosi sa zamýšľa ako niečo, i keď hráč nemá pred sebou nič zmysluplné, účelové, pojmové - napr. sám sebou stanovený predpis pohybu.

Napriek tomu, že funkciou predstavovania je slobodný výraz, na konci umeleckého výkonu nemá byť ľubovôľa, ale určený pohyb hry. Ide o posledný zmysel, o hermeneutickú identitu, ktorá by mala byť nedotknuteľná práve v hrách umenia. Tento model sa najvýraznejšie prezentuje v divadle, resp. v scénickom umení, v oboroch umenia, ktoré majú hru a predstavovanie už v popise práce. Aj ilustratívna, dekoratívna a výrazová funkcia výtvarného umenia má základ v hrách - v predstavovaní kultových a náboženských právd a v obradoch liturgického kánonu.

Na ceste k identifikácii samotného umenia jestvuje mnoho spôsobov, ktoré sprostredkujú súhlas a porozumenie. Ak nástrojom chápania, vnímania a videnia je sama identita diela, potom je tu jeho skutočné prijatie a skúsenosť s ním iba pre toho, kto spolu hrá, kto prispieva k porozumeniu vlastným intelektuálnym výkonom. Skúsenosť s umením spočíva v poznaní, ako umelec vníma samu pravdu, ako vážne ju berie a podľa čoho svoje dielo stavia a buduje.

V čom spočíva význam krásneho i nekrásneho umenia?

Významovosť, ktorá patrí k umeleckému dielu odkazuje k niečomu, čo neleží bezprostredne vo viditeľnom a zrozumiteľnom náhľade. Ide o dôležitý pojem v umení, o - o symbol – o funkciu odkazovania, týkajúcu sa čohosi iného, čo možno vlastniť, alebo bezprostredne okúsiť. Symbol nie je ozdobným prvokom jazyka, nemôže hlásať iné ako má na mysli; Symbol je pevne spojený s pravdou; symbol sa rozhodne nedá zamieňať s akýmsi prominentným poukazom či prázdnou odkazovacou funkciou také niečo možno brať iba ako, ozdobu, ornament, čiže alegóriu. Symbol predstavuje zlomok súcna; je niečím zvláštnym neopakovateľným a nevysloviteľným, je entitou, ktorá sľubuje spásne doplnenie toho, čomu odpovedá. Symbolická hodnota odlišuje umenie od všetkých produktívnych výkonov človeka. Samu funkciu umenia možno vďaka symbolu pripodobniť k samotnému zjaveniu. Celý proces možno zrovnať s premenou chleba a vína v liturgii sv. omše. Vďaka symbolu môže byť skúsenosť s krásou akýmsi posolstvom spásy. Takto doslova berie ortodoxia umenie ikony/ikonopisectvo. Umenie rozhodne nie je len obyčajným znamením: v skutočnosti je tým, k čomu odkazuje, je prírastkom súcna.

Hermeneutická identita musí mať svoje hlboké zdôvodnenie a vlastný symbolický význam. Dokonca i to najletmejšie, iba raz sa vyskytujúce dielo, fakticky každá improvizácia, pokiaľ v sebe obsahuje estetickú skúsenosť, sa predstavuje ako znak trvácnosti. Je tu niečo čo sa dá posúdiť, to niečo pre nás trvá. Človek sa k tomu vzťahuje ako k dielu, ide o to, čo sa dá identifikovať, čím to bolo, alebo čím to je, čomu sa dá rozumieť. Ak je zachovaný slobodný postup hry, ak ona sama v sebe eviduje pravdu, potom je dielo správne. V skutočnosti neexistuje nijaká umelecká produkcia, ktorá by nesmerovala k tomu, čo chce predstaviť. Hermenutická identita v svojej podstate súvisí s antropológou človeka; viaže sa k jeho základným danostiam, k rozumu a slobodnej vôli, k vlastnostiam, ktoré oddeľujú ľudí od všetkého ostatného stvorenia.

Ďalším pojmom, ktorým Gadamer definuje umenie - je slávnosť. Každá slávnosť má spoločné prvky s umeleckým dielom. Slávnosť ako taká predstavuje obecnosť samu; v svojej dokonalej forme predstavuje názorné vyvrcholenie ľudskej komunikácie. Slávnosť je tým, čo všetkých zjednocuje. Oslavovať niečo to je už umenie, spočívajúce v obecnej skúsenosti. Tu existujú pevné zvyky a normy, istá forma reči a obradov; obzvlášť dokonalým vzorom slávnosti je hudobné umenie.

Jav umenia ma blízko k základnému určeniu života, ktorý má štruktúru živej bytosti, umelecké dielo je akosi organickou jednotou v našom myslení. Napätie v oblasti krásna pripúšťa rozsah a variabilitu zmien, možných len na základe vnútornej nedotknuteľnej štruktúry, ktorá podmieňuje živú jednotu diela. To nám názorne ukáže skúsenosť s rytmom. Rytmizácia je formou samotného myslenia i chápania, súvisí dokonca i s tlkotom srdca.

To čo musíme v umení hľadať a objavovať je napríklad vlastný tón básnického textu alebo samočas hudobnej skladby a vôbec všetko, čo sa dá vnímať vnútorným počúvaním. Iba to čo sa pozdvihne do ideality vnútorného sluchu dodá materiál k výstavbe diela. Ide o proces podobný čítaniu, o reflexiu, o samotnú duchovnú prácu, -situáciu, kedy čitateľ neeviduje samotné písmena, hlásku po hláske, ale vníma obsah a zmysel textu. Podobne sa realizuje dotyk s rečou foriem a umenia.

Dobrý umelecký útvar, veľké umenie ako také je fakticky funkciou presahovania - transcendenciou náhodilých momentov a prvkov hry. Ku komunikatívnej funkcii umenia sa tu pripája aj vlastný pocit so zakúšaním života, so stupňovaním tejto skúsenosti. Niekde tu pritom vyrastá vlastná kvalita ľudského bytia - zjednotenie minulosti s prítomnosťou. Symbol poskytuje možnosť opakovaného poznania, dôvernej známosti. Ide o znovurozpoznávanie, ktoré je vlastnou funkciou symbolu a symbolického obsahu všetkých jazykov umenia.

Ak. Mal. Eva Trizuljaková
– Bratislava / Slovenská republika /

Copyright © 2011-17 Forfest.cz. Stránky archivovány Národní knihovnou ČR. Hosting stránek zajišťuje Tomáš Poles. Vstup do administrace.